Je pre nás dobré, že už nie je stredovek, kde sa za poznanú pravdu upaľovalo. Je však tiež pravda, že to nie je zase tak dávno, keď sa aj u nás v novoveku za to popravovalo, posielalo do rádioaktívnych baní, alebo na Sibír, prenasledovalo do druhého i tretieho kolena, vyraďovalo z práce alebo kariéry a kedy kvitol, ba prekvital strach do tej miery, že ovládol celú spoločnosť a stal sa určujúcim prvkom správania sa ľudí, prvkom neraz lámajúcim charaktery v snahe uchrániť seba, či svoju rodinu pred tichým a zákerným prenasledovaním. Na tie časy neslobodno zabúdať.
Žijeme dnes v zvláštnej, prevratnej dobe, plnej základných zmien. I dnes však ubúda ľudí, pre ktorých poznaná pravda je ceninou nad všetkými hodnotami. Obetujeme ju, adaptujeme sa súhlasom s priemerom ľudstva a spriemerňujeme tým samých seba. Nie je to už našťastie rovnaký strach ako v predchádzajúcom režime, ale veľmi sa rozmáha a udomácňuje intenzívna obava, aby sme prejavením názoru zrazu neprišli o miesto, postavenie, výhody, ktoré nám zabezpečuje naše vzdelanie alebo zručnosť. Aj dnes nám chýba odvaha, treba to otvorene priznať. A potom sa čudujeme, že cena morálky je u nás taká nízka, či možno už ani vôbec žiadnu cenu nemá. Čuš a pracuj – je zdá sa všeobecne prijatý postoj k svetu. Položiť život za pravdu? Aký je to obrovský nezmysel, však?
Každý rok 17. februára aspoň zapálim sviečku na počesť a pamiatku tých, čo sa nebáli a o ktorých viem, že za svoj názor boli ochotní veľa obetovať, niekedy i život, aby zo sveta odstránili koreň zla, ktorý sa volá zbabelosť.
