Demokracia,film,tovar,umenie

Autor: Eduard Grečner | 24.6.2011 o 8:40 | Karma článku: 4,27 | Prečítané:  1071x

   Je dobré skúmať fenomén filmu z viacerých perspektív. Jeden zápas sa však sotva niekedy skončí: súboj umenia s trhom.  

 Pamätám sa, ako nás, vtedy začínajúcich, karhali stranícki bossovia: Keď toľko chcete, robte si svoje osobné umelecké výpovede, ale nie za peniaze pracujúceho ľudu. Naše “osobné výpovede” boli asi toho druhu, že sme chceli vypovedať o vlastnom, nenadiktovanom videní reality, nakrúcať pravdu, ktorá sa nášmu poznávaniu objavovala okamžite ako sme sa, vtedy opatrne a nesmelo, začali zbavovať oprát ideologických infekcií vtedajšej ostnatým drôtom obkolesenej doby. Išlo o roky päťdesiate, ktoré sa už blížili rokom šesťdesiatym. Bolo to pár rokov po Stalinovej smrti, “odhaleniach” XX. zjazdu, dva-tri roky po revolúcii v Maďarsku, ktorá sa vtedy smela nazývať iba “maďarské udalosti”. “Na každom prázdnom sedadle v kinách sedí triedny nepriateľ”, hlásal vtedy používaný slogan jedného z filmových ideologických jasnovidcov.

Vidieť vtedy, v časoch filmov ako: sovietski Kubánski kozáci (vtedajšia ligotavo našuchorená a napomádovaná opereta, dnešným termínom muzikál, plný častušiek, úsmevnej nepravdy o skutočných ľudských osudoch), alebo slovenská Rodná zem (spomeňme si na nezabudnuteľný “hit” spievaný Júliusom Pántikom “Kocúrisko starý”), vidieť teda v tých časoch dobrý film o naozajstných problémoch súčasného človeka, znamenalo čosi ako nádherný duševný kúpeľ, po ktorom už nebolo ťažké vysloviť myšlienku, že film nie je (resp. nemusí vždy byť) iba ľudová zábavka, určená na to, aby človek celkom zabudol, alebo aspoň vôbec nezbadal, že život mu kladie aj celkom vážne otázky a že film môže byť pre diváka takým istým hlbokým estetickým zážitkom, akým je dobrá kniha, poézia, výtvarné, či hudobné dielo.

Polarizácia filmu v takomto smere sa začala už dávno, takmer priam v okamihu jeho vzniku. Púťová atrakcia, film, ukazovaná za vstupenky na jarmokoch alebo v kaviarňach, využívaná takmer výlučne na zárobok (všimnite si to dobre!), premenila sa v krátkom čase v rukách a fantázii umelcov na “film d´art”, umelecký film, aby napokon vytvorila absolútne špičkovú umelecky zlatú epochu nemého filmu, plnú básnických metafor a vlastnej umeleckej reči (prečítajte si o tom knihu Bélu Balázsa Film ako umenie, ktorý vyšla aj v slovenskom preklade).

To, že film je autonómne umenie porovnateľné so symfóniou, o ktorej umeleckom zaradení nejestvujú pochybnosti, treba ešte aj dnes (v minulosti pravidelne) dokazovať. Ide však o jeho poslanie a adresáta. Netreba veci posudzovať antagonisticky a vzájomne sa vylučovať. Mojim cieľom nie je zatratiť komerciu, ale iba roztlačiť priestor pre náročné diela, pre užší okruh divákov, ktorí nehľadajú vo filme kratochvíľu, ale umenie. Milovníci komornej hudby a dychovky, alebo rapu sa nemusia nenávidieť; stačí ak sa budú tolerovať.

Namiesto niekdajších ideologických bossov nastúpila oveľa tvrdšia a razantnejšia vrstva bossov – podnikateľov. Film pre nich predstavuje iba tržbu. Tržba je cieľ absolútny a nespochybniteľný. Nijaký Buñuel, Antonioni, Bergman. Želateľný cieľ, ktorému sa umelec musí podriadiť, je komercia. Dovoľuje sa, aby bola kultivovaná, musí byť atraktívna, šokujúca, najlepšie je, ak vznikne ideálny kríženec kultúry a biznisu, vtedy je to výhra: hodnoty popreplietané šokmi.

Nechcem sa v tejto úvahe dotknúť diváka a klasifikovať jeho úroveň a vkus. Každý z nás má právo na svoj rebríček hodnôt a na svoje priority. Ale som privyknutý na to, že vždy, keď nastolím otázku umenia vo filme, zopár chlpov sa vždy zježí na hlavách biznismanov. (Pripamätávam Goebbelsov výrok: Keď počujem slovo “kultúra”, otvára sa mi vo vrecku nôž!). Táto pripomienka má iba jeden cieľ: má ukázať, že nevraživosť k umeniu má viacero dimenzií. Vo filme od jeho počiatkov vedľa seba koexistujú obidva prúdy: divácky film a film pre náročného diváka. Ten je určený menšiemu okruhu (preto ho podnikatelia zaznávajú). Ale aj v hudbe sa nevylučujú masové koncerty populárnej hudby (príťažlivé pre podnikateľov) a komorné koncerty pre radikálne menší okruh hudbymilovného obecenstva, celkom mimo kruhov, zameraných na zisk (v peniazoch).

Obávam sa, že film v týchto časoch prežíva zlú, horúčkovitú etapu, epochu, keď od seba zlatou metlou zaháňa predstavu, že by mal byť vnímaný ako komorný film, ktorý by dal nazrieť do hlbín ľudskej duše. A to bez tých ohnivých prskaviek a ligotavých neónov, omračujúcich prepadov a nervy napínajúcich naháňačiek, ktorými si navykol “ozdobiť” nič nehovoriaci, tzv. akčný dej.

Jednoducho z filmu sa vytratilo to, čo ho dlhé roky zdobilo v jeho najlepších dielach: chvenie vzťahov v Jesennej sonáte alebo v Mlčaní Ingmara Bergmana. O farebnej dramaturgii pocitov v Antonioniho Červenej pustatine ani nehovoriac. Alebo o symbolike pre zasvätených znalcov významu modrej farby v psychológii farieb v Godardovo Bláznivom Petríčkovi (pripomeňme si z archívov čo o tomto filme povedal a napísal Louis Aragon!) Skrátka: bolo obdobie, keď sa film vnímal ako umenie rovnocenné iným druhom. Krátke, no vzácne obdobie.

Dnes počúvame z rôznych strán, celkom nezávisle na sebe, zúfalé alebo rezignované výkriky, prípadne smutné konštatovania: slovenský film je mŕtvy (Emil Lehuta), maďarský film je mŕtvy (István Szabó), český film je mŕtvy ((Jiří Krejčík), Európa dnes prežíva mravnú depresiu (Krzystof Zanussi). Neškriepme sa o to, či tieto “absolútne” vyhlásenia sú absolútne. Pozrime sa na príčiny, prečo vznikajú.

Je film umenie, či tovar? U kniežaťa Esterháziho žil ako sluha, nosil uniformu s bielymi pančuchami, napudrovanú parochňu, šabľu, - a takto, v plnej paráde, musel každé ráno i popoludní čakať v predizbe kniežaťa na rozhodnutie, či sa bude hrať a čo sa bude hrať – nik iný ako Joseph Haydn, autor nesmrteľných organových koncertov, symfónií a oratórií. Sluha, umelec. Jiří Weiss, u ktorého som v Prahe pracoval ako pomocný režisér v roku 1959, mi na moju romantickú úvahu o výlučnosti umenia rozprával historku, v ktorej Julio Medici, mecén, u ktorého žil a pracoval Michelangelo Buonarotti, sochár, maliar, architekt a básnik, vedel o Michelangelovaj túžbe spracovať balvan mramoru, ktorý ležal vo Florencii. A pretože ho Michelangelo prosil (ako sponzora) o tento mramor, povedal u na jednom plese, keď už kniežatá boli pripité a roztopašné: Buonarotti, ten mramor bude tvoj, ak nosom pretlačíš tento peniaz cez celú sálu až k tamtej stene. Michelangelo sa sklonil a za rehotu kniežat a ich maitress pretlačil toliar cez sálu. Mramor dostal a vytesal z neho Dávida. Ak ste boli vo Florencii, poznáte túto sochu. Weiss mi povedal: “Znáte jména těch knížat, co se řehtali? Ne? Ale jméno Michelangela je vám známo!”

Takto u dnešných kniežat peňazí musí stáť alebo kľačať filmový tvorca, ktorý má svoju víziu filmu, aby presvedčil obvykle simplicitného majiteľa miliónov, že jeho projekt je práve to, čo mu prinesie ak nie zisk, tak aspoň vavrínový veniec slávy, či reklamy.

Tovar, umenie? Byť či nebyť, volá autor slávneho Mefista István Szabó. Konštatuje, že maďarský film, známy vo svete v epoch plnej podpory štátu, je mŕtvy. Maďarské filmové ateliéry sprivatizovali a predali televízii, ktorá vysiela pre strednú Európu. Podľa Zanussiho (Krzystof Zanussi a jeho nezabudnuteľné Ochranné sfarbenie) Európa prežíva mravnú krízu a depresiu. A Amerika so svojím krutým liberalizmom preferuje bohatých a deptá chudobných. A čo slovenský film? Kde sú “bohatí strýčkovia”, ktorí by financovali Jakubiska či Hanáka stopercentnou dotáciou, ako to robil komunistický štát? Môže byť ešte dnes slovenský film umením akým bol v tých časoch, keď sa dal a mohol porovnávať s európskou úrovňou slovenského výtvarného umenia, hudby, prózy, poézie?

Trh robí s umením zázraky, ale nie vždy pozitívne. Dokáže pokrčiť a znivočiť estetiku, priam znásilňujúco a vtieravo ju vulgarizujúc. Film dneška hrá výlučne drámy iba od pása dole a dobre obnažené, len aby sa zapáčil svojím bossom a ich chuti zbohatnúť na vstupenkách – a divákovi, ochotnému platiť za akúkoľvek plytkú ružovo erotickú gebuzinu. Na drámy, odohrávajúce sa v rovine srdca a hlavy už nezvýšili peniaze.

Pekné, ale dnes to nikomu nepredám, povie distributér po zhliadnutí istého filmu. Ja ako autor sa pýtam, kladiem sugestívne tú idiotskú otázku: Kto dnes sedí na prázdnych sedadlách v kinách? Kde ste, priatelia kultúry? Do akých kín, či klubov chodíte?

Európsky filmový štýl napadol vírus amerikanizmu. Nadbiehanie vkusu diváka môže byť (a zväčša je) hlboko nevkusné.

Keď v r. 1969 vyšla kniha Svet filmových režisérov a v nej sa zišli takmer všetci profiloví autori (áno, režiséri-autori a nie realizátori!), zvýraznila sa myšlienka Orsona Wellesa, jeho výrok “Filmový režisér je básnik s kamerou v hlave” sa v tomto rade mien nádherne dokumentoval: Bergman, Wajda, Resnais, Fellini, Antonioni, Godard... Ich filmy by pravde podobne dnešný všemocný distributér jednoducho odmietol slovami: pekné, ale to dnes nepredám.

Stal sa film naozaj iba tovarom? Toxické splodiny “trhového” myslenia zabíjajú dušu už v deťoch záplavou krutosti, ktorá je velebená, potešenie a zábavy z krutosti, čo sa valí na deti z obrazoviek a plátien kín, predstierajúc, že je rozprávkou. A to v krajine, kde rozprávka bola takmer modlitbou dobra a poézie. Namiesto toho aby sme si cenili vlastný slovenský vklad do svetovej kultúry, aj my sme vytvorili (z trhových príčin) filmové rozprávky germánsky meravé a bez fantázie. Tak aj v tejto oblasti peniaze ovplyvňujú estetiku. Rovnako v tvorbe pre dospelých otvárame “červenú knižnicu” plnú plytkosti a banalít (ako svojráznu náhradu červených knižiek plných kosákov a kladív). Tvorcov akoby sa zmocnil akýsi ničivý cynizmus. Nie je to cynizmus existenciálny, teda filozofický (Camus, Sartre). Je to cynizmus skôr mravný, ktorého korene možno hľadať v sérii mravných zlyhaní v minulom “ancien régime”, spôsobuje ho aj strata kritérií a víchor, v ktorom sa po páde komunizmu ocitli pozitívne hodnoty. Panuje posmešné pohŕdanie idealistami. Trón patrí trhu. Tu je vhodné uviesť myšlienku Miloša Zemana: Pravda sa vždy začína menšinou, lož je väčšinová. Z existencializmu sa stal zápas o existenciu, z marxizmu prežil iba kapitál. Výsledkom tohto prevládajúceho cynizmu je irónia, ako postoj ku skutočnosti diametrálne sa odlišujúcej od ideálu. Tento postoj je prítomný v lepšej časti súčasného umenia. Nazval by som ho umením dištancu, opakom stotožnenia sa. Zdá sa, že niet s čím sa stotožniť. Rozpoltený človek, ktorý nie je spokojný ani so svetom čo ho obklopuje, ani so sebou samým.

Kríza vnútra sa však môže ukázať ako plodný terén, žičiaci kreativite. Zlaté perspektívy sa ukážu ako plytké, zlaté nádoby duté. Divák sa nabaží “červenej knižnice” a bude sa dožadovať hĺbok. Možno je to utópia. Bude však ešte vtedy niekto, kto bude ochotný financovať náročné dielo?

To sú príčiny, prečo treba otázku návratu filmovej kultúry, resp. otázku návratu kultúry do filmu nanovo a razantne položiť.

Tento text do slova a do písmena napísaný v roku 1993 sa mi vidí stále aktuálny. Alebo sa mýlim?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?