O Jánošíkovi a zvláštnej náhode

Autor: Eduard Grečner | 20.10.2011 o 11:42 | (upravené 20.10.2011 o 11:54) Karma článku: 10,12 | Prečítané:  1779x

     Fakt, že postava zbojníka sa stala pre slovenský národ postavou hrdinskou a osoba Jánošíka trvalou legendou, sa stáva často posmešnou výčitkou (zbojník, teda zlodej, je im národným hrdinom!). Neprávom. Je potrebné vysvetliť ako a prečo vzniká takáto zdanlivo paradoxná legenda. Legendy sú vždy esenciou nevyslovených potlačených túžob. Nedávno som o tejto legende znova videl film z roku 1921.  

Film o Jánošíkovi, prvý slovenský hraný film ktorý sa zachoval bol nakrútený bratmi Siakeľovcami, americkými Slovákmi z vysťahovaleckej skupiny Slovákov, ktorí sa v priebehu dejín, nepriaznivých ku Slovákom vysťahovali do Ameriky. Bratia sa rozhodli sa nakrútiť tento film zo zbierky Amerických Slovákov, ktorí hľadali tému pre film ktorý by povzbudil národné povedomie v období budovania štátu, keď sa Slováci rozhodli vyčleniť zo zväzku s Uhorskom. Tento film budí oprávnený obdiv dnešných divákov svojou na tie časy vzniku (1921) kultivovanou úrovňou filmovej reči,. Film napríklad odvážne používa dvojitú retrospektívu v rozprávaní legendárneho príbehu, čo je v tej dobe nezvyčajné, ale aj po stránke výtvarnej dosahuje kameramanskú úroveň porovnateľnú so súdobými dielami. Čerpá z amerického prameňa atraktívne prvky westernu (prestrelenie povrazu) a s výnimkou dosť teatrálne pôsobiacich hereckých prejavov zaraďuje sa celkove medzi špičku vtedajších diel. O samotnom filme jestvuje bohatá literatúra preto sa tu o jeho kvalitách zmieňujem iba stručne..

Už zo samotného materiálu filmu Jánošík je zjavné, že príbeh Jánošíka sa odohráva v dobe, keď slovenský sedliak bol nevoľníkom, čo v praxi znamená otrokom, že bol aj ako človek majetkom svojho pána, šľachtica, ku ktorému ho viazali povinnosti. Šľachticovým majetkom bola tiež všetka pôda, na ktorej sedliak žil a pracoval. Podľa feudálneho zákona jeho povinnosťou bolo pracovať na panských pozemkoch (preto celá rodina chodila pracovať "na panské" a kto odmietol bol palicovaný na dereši alebo uvrhnutý do temnice). Povinný bol istý počet dní a navyše zo "svojich" pozemkov bol sedliak povinný pánovi platiť poplatok v naturáliách, čo sa často a drsne nadužívalo. Sedliak nebol slobodným človekom ani čo sa pohybu (cestovania) týka, ani v rozhodovaní o vlastnom osude. Panovačnosť šľachty bola taká plná arogancie a pohŕdania, že vzbudzovala hlboký, aj keď zo strachu nevyslovený odpor. Pretože šľachta bola v tom čase v absolútnej väčšine maďarská, do vzťahu sedliak a pán sa dostala aj národnostná tematika, takže sa často nenávisť k panstvu stotožňovala s nenávisťou národnostnou. Vzbura proti zaužívanému poriadku bola skoro nemysliteľná.

Juraj Jánošík sa narodil v Terchovej r. 1688 a bol popravený obesením r. 1713. Jeho krátke zbojnícke účinkovanie zanechalo však vo vedomí poddaného ľudu silnú, nevymazateľnú stopu. Nevedno, ale je vysoká pravdepodobnosť, že legenda o tom, že Jánošík bohatým pánom bral a chudobnému ľudu rozdával, mala kdesi svoju reálnu podobu. Alebo osoba Jánošíka personifikovala pre ľud potlačený emocionálny odpor. Je vlastnosťou legiend, že skutky svojich hrdinov zveličuje a  do skutočného príbehu pridáva mnohé fabulačné a sociálne prvky a motívy, ktoré sa v skutočnosti neodohrali.

Legenda sa stala námetom mnohých diel, piesní a básní. Nemohlo by sa tak stať, keby nebola na to pripravená pôda práve v nevoľníckom postavení ľudu a keby nebolo arogantného správania sa panstva. Do takejto pôdy zapustila legenda hlboké korene, ktoré podnes plnia svoje poslanie legendy a jej sociálnych a národných aspektov. Román Gustáva Maršalla Petrovského o hôrnych chlapcoch a divadelná hra Jiřího Mahena sa stali fabulačným základom príbehu z filmu, a scenárista Jozef Žák-Marušiak hojne čerpal pochopiteľne z týchto legiend. Príbeh o Jánošíkovi má silný emocionálny náboj, pretože aj útlak v dobe nevoľníctva bol silný a emocionálne zraňujúci. Nevoľníctvo, ako reálna historická podoba sociálnej organizácie sveta trvalo fakticky až do zrušenia poddanstva r. 1848. Dĺžka poroby zasiahla viacero generácií, nemožnosť nápravy živila a vypestovala vhodnú pôdu pre udržiavanie tejto legendy o šľachetnom zbojníkovi. Ten sa v očiach ľudu fakticky mstil na pánoch namiesto porobených mlčiacich a iba trpiacich sedliakov. Svojim zbojstvom a oberaním spupných šľachticov o šperky, súkno a kožuchy napĺňal všeobecne pociťovanú ale nerealizovanú ľudovú túžbu po pomste. Nebyť tohoto faktu, silné mravné povedomie ľudu o ktorom svedčia dejiny kultúry a mravov, by obyčajného zbojníka nikdy nebolo heroizovalo. Nič nové. Veď "sociálni reformátori" aj v novoveku často získavali a dokonca stále získavajú masových prívržencov historickým "prerozdeľovaním" majetku iných. To platilo vždy, aj v starších dejinách i v novoveku.

Chcem upozorniť na jednu pozoruhodnú vec. Na kurióznu a zvláštnu zhodu náhod.

V  tej istej dedine Terchová, kde sa narodil Jánošík, sa v roku 1718 (iba päť rokov po jeho obesení) narodil muž, významný a všeobecne ctený ktorý sa volal Adam František Kollár (zomrel 1783) a nepochybne poznal osud Jánošíka rovnako dobre ako aj situáciu a stav nevoľného ľudu na Slovensku. Táto nečakaná súvislosť ma zaujala.

Adama Františka Kollára pre jeho múdrosť nazývali na cisárskom dvore vo Viedni "slovenský Sokrates". Bola to významná osobnosť, na ktorú sa obracali po radu mnohí, bol dokonca radcom panovníčky Márie Terézie v mnohých jej reformách, daňových i školských. Ovládal deväť svetových jazykov, patril medzi významné osobnosti osvietenskej doby. Vo svojich dielach navrhoval zrušiť nevoľníctvo, zaviesť urbár, dať nešľachticom právo vlastniť pôdu. Rovnako sa venoval reforme školstva a mnohým a rozsiahlym kultúrnym aktivitám. Mimochodom spomeniem aj jeho sebavedomie národné. Napísal: "Ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa....Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojim Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní od tých, ktorí tiež bývajú v Uhorsku..."

Tento muž vstúpil do dejín Rakúsko-Uhorskej monarchie nezabudnuteľným spôsobom a spôsobil taký veľký a vášnivý rozruch medzi šľachtou, ale i cirkvou (veď jeho reformy sa dotýkali majetku šľachty a cirkvi!) že sa jeho diela po jeho smrti na námestí v Bratislave pálili, ako prejav nenávisti k reformným myšlienkam jeho diel. A.F. Kollár bol totiž autorom spisu, v ktorom radil a zdôvodňoval panovníčke: potrebu zdanenia šľachty, zrušenie nevoľníctva, zaviesť urbár a zlepšiť postavenie roľníkov, zdaniť šľachtu (!), zaviesť náboženskú toleranciu, dať nešľachticom právo vlastniť pôdu a zastávať verejné úrady.

Spomínaná totožnosť rodiska oboch slávnych Terchovčanov, blízkosť názorov Kollára s významom legendy o Jánošíkovi, má podľa mňa zvláštnu príbuznosť. A zasluhuje si pozornosť ak skúmame, prečo jánošíkovská legenda mala a má taký tuhý život. Postava Adama Františka Kollára, slovenského Sokrata, nepúta dnes bohužiaľ takú vysokú pozornosť ako postava zbojníka Jánošíka, ale nepochybne existuje vnútorná spojitosť, možno iba náhodná súvislosť osudu a skutkov dvoch Terchovčanov v rovnakom storočí. Jeden sa stal legendou a obdivovanou postavou, hoci ten druhý, ktorý nebol zbojníkom, ale skvelým učencom osvietenskej doby a významným  radcom cisárov a ktorý podloženými faktami a bezpochyby osobnou skúsenosťou vyzbrojený navrhoval zrušiť ponižujúce nevoľníctvo, by si tú našu pozornosť možno zaslúžil viac.

Lenže legendy vznikajú inak, vznikajú medzi ľudom a nie na cisárskom dvore. Ide o náhodu? Ale možno Kollára viedla okrem múdrosti aj znalosť a zážitok z domácich pomerov, vychádzal z dejinnej skúsenosti o neudržateľnosti nevoľníctva rovnako ako aj citovaná legenda zbojníka o ktorej vzniklo už toľko filmov. A možno, že ešte aj vznikne. Ale aj film o Adamovi Františkovi Kollárovi by mohol vzniknúť, rovnako ako o mnohých ďalších velikánoch slovenského pôvodu, ktorí pôsobili v minulosti a preslávili sa, spomeniem iba Očovana polyhistora Mateja Bela (1684-1749), ktorého pre jeho vzdelanosť nazývali "magnus decus Hungariae" (veľká ozdoba Uhorska). Nesmieme si dovoliť na nich zabúdať!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?