Slovenský film videný znútra (19)

Autor: Eduard Grečner | 11.12.2011 o 21:32 | Karma článku: 6,36 | Prečítané:  1146x

Viete si predstaviť, že "normalizácia" - čarovné slovo - niekedy môže znamenať svoj vlastný opak? Áno - aj to sú nie celkom dávne dejiny slovenskej kinematografie. Masáž všeobecnej mienky (vymývanie mozgov) pomocou vytrvalej práce a demagógie médií nie je len dnešný, novodobý úkaz. Úspešne si to u nás vyskúšali aj v období po vojenskej okupácii ČSR piatimi armádami v rokoch 1969 - 1989 vtedajší komunistickí "majitelia" štátu.

 

Nedávna, veľmi cenná, vydarená a podnetná konferencia na pôde VŠMU s názvom NORMALIZÁCIA (1.a 2. decembra 2011) vyvolala vo mne myšlienku vrátiť sa k prerušenej téme o slovenskom filme a pripojiť pár úvah o tých čudesných časoch aj o vlastných skúsenostiach. Cenné prednášky konferencie a projekcie, zaujímavá debata - ma vnorili zase do tých dôb keď prebiehali "časy zvláštneho razenia" o ktorých už dnešná mladá generácia málo vie a žiaľ aj málo počuje aj takmer nevidí. Žiaľ hovorím preto, lebo by sa poznaním vedela (možno) vyvarovať mnohých chýb a omylov svojich otcov i dedov, hoci asi stále platí, že skúsenosť z dejín je neprenosná.

V jednom referáte tejto konferencie sa veľmi trefne a presne konštatovalo, čo mnohým uniká, totiž, že ideologické ovzdušie 50 - tých rokov a 60 - tých rokov absolútne nie je identické. To je dôležitá pravda. Prvá časť tej doby bola poznačená nádejou a vierou, no rýchlo sa zvrtla na obyčajný teror. Samotná ideológia i ľudia s ňou kooperujúci sa zvŕtali ako kohúti na komínoch podľa toho ako dulo z Moskvy - kam vietor, tam sa otočili. Výrazne tieto kontroverzné špirály vtedajších dejín možno dokumentovať na zlomových bodoch osudu významného dejateľa komunistickej ideológie a skvelého básnika Ladislava Novomeského, ktorého komunistická ideológia oslovila ešte za 1. čs. republiky, keď bol často väzneným redaktorom buržoáznej ľavicovej tlače a básnikom avantgardného zoskupenia DAV (ale aj Smrekovho Elánu). Za 1. slovenského štátu bol tiež vo väzení, pre zmenu gardistickom. Potom ako jeden z vedúcich organizátorov Slovenského národného povstania za KS, a po vojne povereník (titul slovenských ministrov) kultúry, bol však v 50. rokoch obžalovaný za "zradu a špionáž" a "buržoázny nacionalizmus a presvedčený komunista bol komunistami mučením a drogami vo väzení dohnaný až k priznaniu zločinov (pod vplyvom skopolamínu). Bol odsúdený (1950), neskôr inými komunistami prepustený (1956) a rehabilitovaný (1963). Po prepustení podal závažnú, otriasajúcu a dosť ojedinelú výpoveď o sebe a dobe. Tú stať ocitujem, lebo výstižnejšie slová na zmätok v duši a svedomí vtedajších komunistických intelektuálov komunistickými funkcionármi odsúdených k trestu smrti (Clementis) by sa ťažko hľadali. Súčasne je to obraz spomínanej rozdielnosti ideologického väzenia doby, ktoré začalo praskať, obraz toho, o čom sa už v roku 1963 smelo a mohlo nahlas hovoriť na rozdiel od 50 - tých rokov, kedy sa smelo iba opatrne mlčať a poslúchať.

Jeho slová odzneli na zjazde spisovateľov, čiže "svedomia národa", z ktorých mnohí čo tam sedeli, kedysi v tlači a rozhlase verejne, nástojčivo a presvedčivo žiadali pre toho istého Novomeského najvyšší trest (súd mu vymeral 10 rokov). Novomeský už bol z väzenia von, viny zbavený a prihovoril sa všetkým takto:

"Nejde a nemôže ísť o to aby sme si to teraz navzájom otrepávali o hlavy, ako nejde a nesmie ísť o to, aby sme mlčky, bez reči, bez spytovania svedomia, bez pomenovania chyby chybou, falošnosti falošnosťou, lži lžou, hanby hanbou, škodlivosti škodlivosťou, áno, i zločinu zločinom pokúsili sa prosto prejsť k dennému poriadku, akoby sa nič nebolo stalo.Tragika veci nie je v tom, alebo len v tom , že jeden viac, druhý menej uveril lži a prijal ju - jeden zo strachu, druhý v dobrej viere, že tým správnej veci poslúži. Tragika veci je v tom...predovšetkým v tom, že sme v tejto veci presvedčovali nášho čitateľa, že sme mýlili a pomýlili celú generáciu, ktorá stojí...rozpačitá, bezradná, zbavená istoty a bez pôdy pod nohami. Jej musíme vrátiť dôveru, vieru a pravdu, ktorú ale musíme nájsť sami v sebe.

Tak uzavrel svoje intelektuálne bludisko dejinami jeden z najväčších moderných básnikov Slovenska. Takéto vyjadrenia  Moskvu určite znervózňovali rovnako ako všeobecne vnímaný a zreteľne sa črtajúci postupný rozklad ich moci, ktorú už nevládali pevne držať v rukách.

Radikálny spoločenský zlom v myslení nastal po Stalinovej smrti v r 1953, po odhalení jeho zločinov po Chruščovom iniciovaný vpád tankov do Budapešti (1956) postupujúci rozklad komunistickej moci sa nebezpečne rozširoval. V roku 1968 roku sa však už v Československu otvorene a masovo ozývali hlasy žiadajúce dokonca zrušenie cenzúry a slobodnú tlač.

To sa stalo rozhodujúcou "poslednou kvapkou", ktorá po krátkom zaváhaní vyvolala vojenské prepadnutie ČSR (riadené už Brežnevom, Chruščov bol odstavený). Po útoku a obsadení územia a po prvotnom, ešte slobodne prejavenom odpore a protestoch obyvateľstva prišlo zdesenie, vytriezvenie z ilúzie, že komunistická moc by niekedy dokázala byť aj slobodná. Ukázalo sa, čo si mocní predstavovali pod pojmom "diktatúra proletariátu".

Atmosféra doby zľadovatela do úrovne 50 -tych rokov.

Podľa tvrdosti s ktorou sovieti s pomocou piatych zaútočili a následne žiadali "normalizáciu", aktéri požiadaviek slobody oprávnene začali očakávať možné nielen väzenie ale s ohľadom na brutalitu stalinských. tzv. moskovských procesov, v ktorých Stalin nemilosrdne dal popraviť aj svojich najbližších priateľov a spolupracovníkov, ktorých pred smrťou vo inscenovaných súdnych procesoch ešte aj ponížil vynútenou sebakritikou, nemohli účastníci. dubčekovského "obrodného procesu". ale ani aktívni nestraníci vylúčiť reálnu možnosť popráv.

Vtedy, kým sa hranice celkom a hermeticky znovu neuzatvorili, mnohí občania emigrovali často aj s rodinami. Obava odporcov totality nebola nijako zveličená. Zavládol znova strach, známy strach  rokov 50 - tych, kde sa brat brata bál a príslušníci rodín sa navzájom udávali. Vytvoriť z niekoho "nepriateľa ľudu" bolo vtedy jednoduché, stačilo zabudnúť na charakter a "nepriateľ" šiel do baní Jáchymov, alebo musel narukovať k čiernym výložkám armády, do PTP (pomocný technický prápor armády bez zbraní). V tom období 50 -tych rokov sa nenávisťou vyznačovali alebo k nej vyzývali aj neskorší politickí reformátori (Tatarka, Kalina, Špitzer, Mňačko a iní). Čiže vedeli, čo ich teraz možno čaká.

Po vojenskom zlikvidovaní obrodného procesu vznikla znova podobná štatariálna atmosféra a jej obeťou boli často práve tí, ktorí kedysi rozdúchavali nenávisť. To patrí k paradoxom revolúcií (spomeňme Robespierra, Dantona atď.). No nie iba bývalí fanatici nových čias boli postihnutí okupáciou. Obávať sa musel každý, kto tu ostal. Iba miera strachu bola rozličná. Strach, ktorý opanoval znova spoločnosť postavil proti sebe aj bývalých priateľov alebo aj členov rodín navzájom. Vyžadovaná bola poslušnosť násilne presadzovanej myšlienke, že namiesto okupantov prišla k nám bratská pomoc socialistických krajín. Toto bolo treba pod hrozbou nielen vyhlásiť ale aj podpísať. Pokrytecky sa tvrdilo, že rozhodnutie o podpise je dobrovoľné. U niektorých ľudí sa podarilo zlomiť charakter a poddali sa, u druhých nastala rezignovaná osamelosť a beznádej, často nemožnosť pokračovať v predchádzajúcom povolaní (týkalo sa najmä intelektuálov, umelcov a vychovávateľov). Vznikli preverovacie komisie, ktoré starostlivo "triedili" na "zdravé jadro"(čo sa poddali) a odpad (čo neustúpili, alebo sa zachránili mlčaním, alebo ich spoločenské postavenie explicitne nevyžadovalo prejavenie stanoviska).

Očakávané popravy a väznenia nenastali, to treba priznať k dobru bývalému politickému "väzňovi vlastných súdruhov" Gustávovi Husákovi, ktorý prevzal vedenie strany po Dubčekovi,, že nepripustil krvavú odvetu. Jeho postup bol však perfídnejší a iba navonok navonok vyzeral demokratickejší: každý sa mohol sám rozhodnúť. Straníci, či ostanú v strane. významní nestraníci, či verejne "odvolajú" svoje pôvodné stanoviská, v ktorých odsudzovali okupáciu. Bola to taká "dobrovoľnosť", že sme všetci vedeli čo nastane, ak sa nepodvolíme. Nastali časy sypania popola na hlavu, vysvetľovaní, úhybných manévrov, "úprimných sebakritík" ale často aj udávaní. Pôda bola živná, veď vznikli preverovacie (inkvizičné) komisie aj pre nestraníkov, boli tí, čo odvolali (Galileo) a tí, čo neodvolali (upálený Giordano Bruno). Našťastie v roku 1972 hlavnom roku "normalizácie (ako sa to paradoxne pomenovalo) bola doba už civilizačne pokročilejšia a  odporcovia sa neupaľovali, ale mohli sa "demokraticky" rozhodnúť, či zmiznú z mapy intelektuálneho priestoru dobrovoľne, možno aj doživotne, ak ich "očistec" neumúdri. Alebo - či budú "omilostení". Historické paralely ktoré som zvolil nie sú náhodné. Diali sa vtedy naozaj podivuhodné veci. Duchovné štatárium. Zo zotrvačnosti akosi doznievali ešte rozpracované projekty, sem tam ešte niekto vybočil z normy, ale úsmevy už zamŕzali v pocite sťahujúcej sa sľučky na hrdle slobody, hoci aj čiastočnej možno viac, možno menej fiktívnej slobody od rokov 1956 - 1969. Po vojenskej okupácii ČSR nastali roky mravnej paniky, čírenia, kalu pribúdalo, víno bolo čoraz trpkejšie, premieňalo sa na ocot.

Moje poznámky vychádzajú z osobnej skúsenosti a nerobia si nárok na celkový portrét doby. Mal som za sebou tri celovečerné filmy, posledný z nich, Drak sa vracia som dokončil na sklonku roku 1967 a premiéru mal práve v tých rozvášnených časoch, ktoré predchádzali vojenskej okupácii krajiny. Práve sa Alexander Dubček stal vedúcou straníckou postavou KS, po "rozdelení moci" ostal ešte A. Novotný prezidentom a v prvých mesiacoch nasledujúceho roka (keď som mal premiéru Draka) vyšla v novinách Smena - z pera môjho spolužiaka z gymnázia šéfredaktora Slava Kalného - výzva prezidentovi ČSR Novotnému, aby odstúpil a nebrzdil "obrodný proces". Aj Slavo bol po vojenskej okupácii na mnohé roky umlčaný. Radikáli zo starej gardy sa zo všetkých síl usilovali zabrzdiť vývoj a nárast odporu. Použili starú osvedčenú metódu vládnutia: rozširovanie strachu.

Téma sa rozrástla, ale bolo to potrebné lebo tým, čo dobu neprežili mnohé veci sú dnes záhadné a neznáme, mnohým až neuveriteľné. Zo skúsenosti pedagóga na vysokej škole viem, že dnešní dvadsiatnici nemajú o nedávnej minulosti prehľad v  historických faktoch, ktorý je absolútne potrebný, aby dokázali pochopiť jednotlivé etapy vývoja napríklad slovenskej kinematografie (obdobie schematizmu alebo fenomén 60-tych rokov a hlavne  ich rozdiely). A to už nehovorím o tom, že znalosť historického podložia je absolútne potrebná pri dešifrovaní metafor tvorby (jednoznačne vyjadriť odpor bolo nemožné a končilo by záhubou). Znalosť umožňuje pochopiť napríklad zreteľné narážky metafor vo filmoch ako je Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969), alebo Ľalie poľné (1972). Ale jeho metafory dokonale pochopili vtedajší vlastníci moci a podľa toho sa aj Havettovi mocensky pomstili tak, že ho napokon utrápili. Aj o tom odznela na spomínanej konferencii veľmi zasvätená informácia priameho svedka a priateľa Havettovho, Jozefa Paštéku.

To čo sa potom volalo "normalizácia" a bolo to v skutočnosti lámanie mravných chrbtíc riadne zamiešalo karty vzťahov i tvorby. Pre tú dobu bolo charakteristické, že hriešnici sa navzájom vyhýbali. Hriešnik, ktorý sa poddal sa radšej  hriešnikovi čo sa nepoddal (a bol teda stigmatizovaný) vyhol, aby nebol s ním videný - nebodaj - v priateľskom rozhovore. Mne sa to prihodilo možno aj stokrát. Patologický stav vydržal desaťročia a v niektorých prípadoch ani neskončil. Ak sa bývalí dôverní priatelia na ulici nepoznajú a spolu ani neprehovoria, je to svedectvo absolútne zvlčilej doby, kde si každý chráni svoju kožu i za cenu hlbokého zahanbenia. Vidíte, a predsa tej dobe prischol názov nepokryto ironický: normalizácia. Moje dávnejšie, ešte študentské ochorenie v hektike práce, života a doby znova vzbĺklo a vysunulo ma do sanatória v Tatrách, takže som mnohé deje sledoval tak trocha zobďaleč.

Z toho textu, podtextu i kontextu musí byť každému jasné, že život v období normalizácie sa pre oba krajné postoje mohol stať peklom. Každý z nás bol postavený pred dilemu, ktorej sa nedalo vyhnúť ak človek chcel naďalej existovať v slovenskej filmovej tvorbe.

Mám takú divnú nechuť pokračovať, lebo to bude vyzerať chvíľu že sa spovedám, chvíľu, že sa žalujem. Nemám to rád, ale hádam budem pokračovať, možno to niekoho zaujme, hoci to bolo všetko neuveriteľne, neuveriteľne dávno a keď čítam niektoré Feldekove články a sebareflexie, najmä tie o "strane", tak sa mi ani nechce veriť, že sa to všetko naozaj stalo.

Previerky. Desivá skúsenosť. Súboj svedomia s potrebou nakrúcať. Ešteže mám denník: Všetci sme boli zahanbení. Akoby sme sa báli pozrieť si do očí, to je o nás po 69. roku. Tak sme okolo seba chodili skoro desať rokov. Predstava, že nebude možnosť tvoriť je zničujúca. Hlboké depresie. Strach z ľudí. Úzkosť z možného duševného zlyhania. Negativizovanie vlastných schopností. Sebevražedné sklony. Má sa to liečiť, či je to ešte stále neuróza? To sú autentické vety z môjho denníka tých čias.

Sme postavení pred rozhodovanie ako Galileo pred inkvizíciou. Odvolať? Či neodvolať? Pavol Branko o tom dnes píše obrazne: ísť či nejsť do Canossy? (Tam prišiel v januári 1077 rímsky kráľ a budúci cisár Henrich IV. v ústrety pápežovi Gregorovi VII. a tri dni v treskúcej zime a rúchu kajúcnika čakal pred hradom na prijatie, aby ho pápež zbavil cirkevnej kliatby). Mali sa súdruhovia od koho učiť ponižovaniu a trestom neposlušným!

Asi to všetko, čo som prežil, čo sme prežili ani nebudem písať, lebo to bola priveľká ťažoba a nechcem aby celá vec vyznela akože ja som sa zachoval správne, tu nemôžem byť objektívny. No môžem povedať s plnou vážnosťou, že rozumiem tomu prečo sa niektorí priatelia rozhodli inak ako ja. A som proti tomu aby sa v tej súvislosti posudzovala vec podľa noriem, ktoré sú platné pre posudzovanie charakteru človeka. Ak bolo niečo bezcharakterné, bola to tá doba. Myslím, že umelecké dielo a charakter tvorcu nie sú a ani nemusia byť vždy v súlade. I keď pritakám každému, kto povie, že by tomu tak malo byť. Lenže dejiny umenia sú vrchovato preplnené menami vynikajúcich umelcov s biednym osobným charakterom. Možno je tomu tak aj vo filozofii, vo vede, to neviem posúdiť, ale v umení je ten zoznam disproporcií pomerne dlhý ak nie pravidelný.

Kus vlastného príbehu z roku 1972 napíšem aspoň na ilustráciu. Ešte v roku 1970 som dokončil prvej časti diptychu podľa poviedok A.P.Čechova. Dokončil som však iba Čarodejnicu (38 minút) s hercami Helou Húskovou, Paľom Mikulíkom, Petrom Debnárom a Ľubom Záhonom. Na pripravovanú druhú časť plánovaného diptychu napísal scenár tiež Tibor Vichta podľa Čechovovej poviedky Šampanské. Na to som však stihol nakrútiť už iba herecké skúšky s Miťom Ladižinským a Andreou Čunderlíkovou. Scenár si totiž vyžadoval zimné exteriéry, tak padlo rozhodnutie - počkať pár mesiacov do zimy - a mňa poverili pre Televíznu filmovú tvorbu nakrútiť film podľa novely Rudolfa Jašíka Mŕtve oči s Emilom Horváthom ml. a Martou Rašlovou. Ten film sa ešte síce ešte dokončil, ale už začala fungovať a šarapatiť "normalizácia" . A hotový  film sa smel síce odvysielať no iba bez titulkov, v ktorých "prekážalo" moje meno a tiež  meno Tibora Vichtu. K nakrúteniu filmu Šampanské a dokončeniu zamýšľaného diptychu ma už viac nepustili. V televízii nastala normalizačná hrmavica, smerujúca k likvidácii celej úspešnej redakcie (Krotká, Balada o siedmych obesených, obidva filmy s medzinárodnými cenami) ktorú viedol Ivan Teran a dramaturgicky a koncepčne stvoril Peter Balgha, mladý spisovateľ s ambíciami náročných umeleckých tém. Peter Balgha musel okamžite odísť a Ivan Teren, hoci si pripol ešte na klopu kabáta komunistický odznak na demonštráciu toho, že on ostáva stále komunistom, nepomohlo mu to. Vedením, presnejšie rozpustením redakcie bol poverený neuveriteľne kultúrne obmedzený a viditeľne nevzdelaný človek  menom J. Plesník, ktorý s bohorovne demonštrovanou straníckou rigiditou a aroganciou Televíznu filmovú tvorbu "rozprášil". Prišiel na schvaľovanie filmu Mŕtve oči a nariadil vypustenie niektorých záberov. Diskusiu nepripustil. Strihač Alfred Benčič na mňa dva týždne naliehal, aby som prišiel do strižne urobiť požadované zásahy. Vzoprel som sa potichu sme sa so strihačom dohodli, že na novej projekcii predvedieme do posledného políčka filmu tú istú kópiu. Samoľúby a stranícky sebavedomý Plesník prišiel na projekciu, pozrel si film, nič nezbadal, ba pri odchode mi uspokojene povedal: "No vidíte, aj umelecky tým film získal.!" Stranícky likvidátor nemohol presvedčivejšie predviesť, na akej úrovni sa nachádzal. Redakciu TFT rozpustil, ja som film Šampanské už nikdy nenakrútil.

Na Grösslingovej ulici v r. 1972 zasadala preverovacia komisia, ktorá vymáhala v individuálnych pohovoroch od filmových umelcov vyhlásenie, že to, čo sa stalo v Československu 21. augusta 1968 nebola okupácia, ale bratská pomoc socialistických štátov. Takéto vyhlásenie bolo treba podpísať. V komisii zasadli dramaturg Miloš Krno, riaditeľ Hraného filmu Pavol Gejdoš a Dr. Ivančo, podnikový právnik. Citujem  denník z 20. októbra roku 1972 : "Dnes môžem už vlastne rezumovať za celý týždeň...Previerky (2.) dopadli horšie než som čakal. Ba ani intervencie sa nedaria. Ktosi sa rozhodol, že ma zlikviduje. Moja nádej je Válek, ktorý ma možno prijme na budúci týždeň (dnes som hovoril s jeho sekretárkou, kde som mal tento odkaz). Ak mi ani to nepomôže, budem musieť ísť do Krátkeho filmu. Nech mi je Boh milostivý. Budem musieť robiť to čo neviem, lebo to čo viem mi robiť nedajú". Príbeh skončil tak, že ma napokon presunuli do dabingu. Do Krátkeho filmu odsunuli nadlho Jura Jakubiska a Petra Solana. Jakubisko a neskôr aj Peter Solan sa dostali naspäť do Hraného filmu až po tom, čo filmy vďačných, ideologicky spoľahlivých tvorcov, ktorých preferovali preverení straníci, presvedčili vrchnosť, že kvalita celej Koliby prudko poklesla. Štefan Uher, s ktorým som o ťažkej dileme pred ktorú sme boli postavení viedol dlhé rozhovory sa napokon nátlaku podvolil. No vnútorné šťastie mu to neprinieslo. Hoci film, ktorý mal pôvodne nakrúcať Elo Havetta (bol to ďalší zakázaný režisér a scenár mu odňali) Uher nakrútil a hoci  film bol veľmi kvalitný (Keby som mal pušku), svoju daň Uher musel zaplatiť. Ponúkli mu nakrútiť film podľa scenára inkvizítora komisie M. Krna (Dolina, 1973). Ponuku nemohol odmietnuť ak sa chcel udržať v branži. Film zreteľne signalizoval vyčerpanosť režiséra zo zápasu s nekvalitným scenárom. Nebol to film jeho srdca , bola to daň za možnosť nakrúcať a bolo to poznať. Na ďalšiu podobne prefíkanú "ponuku" nakrúcania filmu Horúčka reagoval citlivý a vnútorne poctivý umelec zrútením a liečbou v nemocnici. Cynická ponuka bola jasne namierená: uznávaný umelec, ktorý stál v čele Filmového a televízneho zväzu, ktorý oficiálne bol označený za nepriateľskú organizáciu a bol zakázaný, mal o historickej dobe okupácie nakrútiť "pravdivý" film podľa novely Jozefa Kota, vtedy vysokého úradníka Ministerstva kultúry. Cieľ ponuky bol tiež jasný: pokoriť umelca, mala to byť jeho "cesta do Canossy". Diabolsky vymyslené výkupné zlomilo jeho zdravie. Pomohlo mu to však vyhnúť sa potupe. Film potom nakrútil Martin Hollý podľa pôvodného scenára. Je ťažké, ba priam nemožné rozhodovať o tom, či bolo správnejšie prispôsobiť sa, alebo odporovať ba asi nemá ani zmysel veľmi o tom uvažovať. Doba ako taká pominula, diela ostali. Mne sa ešte dva razy zopakovala situácia, keď som pripravil film a napokon mi jeho realizáciu odobrali. Išlo o Deň slnovratu (1973) podľa scenára Petra Jaroša (film realizoval J.Režucha) - a potom, keď po zverejnení Charty 77 vypuklo nové šialenstvo previerok aj Karline manželstvá (v r.1979) kde som písal scenár spolu s Rudom Slobodom. Film pridelili V.Kavčiakovi (o tomto prípade som už v blogu písal pod názvom Delová guľa Ruda Slobodu). Uher veľmi dobre konštatoval: nevybrali sme si dobu do ktorej sme sa narodili.

V mojom filmovom živote nebolo núdze o zákazy, výstrahy, dokonca pokusy "dobrovoľne" ma prepustiť z filmu. Možno o tom ešte niekedy napíšem viac.

Bola to "obludná doba" ako povedal nedávno v rozhlase jeden z bývalých nositeľov dobre pomenovaného titulu "zaslúžilý umelec" ktorý v tejto obludnej dobe pokojne prijal úlohu v stranícky zafarbených filmoch, no dnes vzbudzuje dôveru tých čo sa na obludnú dobu nepamätajú. Nechcem nikoho menovať, lebo takých demokratov je dnes plno a vynechať niekoho zo zoznamu by bolo veľmi nespravodlivé. Mnohí z týchto "chuligánov" sú i v parlamente predstierajú, že sú demokrati a  sú filmovaní na rôznych "smotánkových" recepciách, kde "ľud ústami svojich volených zástupcov pojedá plody svojej práce". Môj nebohý priateľ režisér Stanislav Barabáš. hovorieval, že sú ľudia, ktorí v každom režime musia vždy byť na čele. A takí sú v každom čase a v každej krajine.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?