Niekoľko viet

Autor: Eduard Grečner | 22.5.2012 o 12:29 | Karma článku: 5,27 | Prečítané:  562x

O filmovom umení, ktoré má vo svojom vývine často sa opakujúci problém so zobrazovaním pravdivej podoby skutočného života ľudí a ich naozajstných problémov.    

 

 Keď som bol mladý, študoval som v Prahe. Študoval som najprv réžiu, potom scenáristiku. Scenáristika je určitá forma spisovateľstva a jeho náplňou je písať o bežnom živote, zobrazovať ľudí v tomto bežnom živote. Mal som šťastie na vynikajúcich pedagógov, ale aj na vynikajúcich spolužiakov. Jedným z mojich spolužiakov bol dnes svetoznámy Miloš Forman, Zdeněk Borovec, autor známych muzikálov, Jaroslav Dietl, autor televízneho seriálu Nemocnica na okraji mesta, ale moji profesori: Miloš V. Kratochvíl, rektor A.M.Brousil a Milan Kundera, to boli skvelí učitelia. My sme v tomto krúžku, v tichej slobode akademického priestoru veľmi často debatovali o pravde a o tom, ako sa vlastne má a dá pravdivo zobraziť život. Ale mali sme nie že nešťastie, ale jednoducho narodili sme sa do doby, kedy hovoriť pravdu nebolo bohvieako bezpečné. My sme z tej oázy školskej potom prišli do praxe a zbadali sme, že od nás žiadali niečo celkom iné ako zobrazovať pravdu. Nútili nás zobrazovať šťastných ľudí súčasnosti, ale my sme šťastných ľudí nevideli. My sme videli to, že napríklad banány vôbec v obchodoch neboli k dostaniu, že keď prišli citróny do obchodov, stáli rady ľudí pred nimi na to aby sa každému dostalo, že každý piatok stály rady pred mäsiarstvom aby sa im ušlo mäso na nedeľu a podobne. A to, čo sa od nás žiadalo – akože zobrazovať šťastných a spokojných ľudí, to bolo pravý opak toho, čo sme my videli. A tak sa tieto naše diskusie o pravde premenili na tvrdú prax, a tým spôsobom vlastne my ako profesionáli písať o živote a čo teda budeme hovoriť? Ja som vtedy napísal taký článok, nazýval sa Trinásta komnata. Ten článok sa stal veľmi známym (vyvolal prudké pobúrenie ale aj prudký súhlas). Ja som si preň pomohol slovenskou rozprávkou, kde som hovoril, že v “trinástej komnate” je zatvorená pravda. To bolo také dosť bezočivé, ale každý vtedy vedel o čom hovorím. Dosť so súhlasom bol prijatý názor, že naozaj pravda je kdesi zablokovaná a od nás sa chce aby sme na ružovo lakovali život, ktorý vonkoncom nebol ružový. Dostali sme sa samozrejme do konfliktu.

Ale hovoriť pravdu považujem aj dnes za veľmi dôležité, a za veľmi dôležitú funkciu umenia. Neposlúchnuť to, čo sa žiada – a hovoriť bez obalu pravdu o živote. Človek musí byť samozrejme dosť múdry, aby vedel, kedy tú pravdu má povedať, pretože – slovenské ľudové príslovie to tiež napomína – že “povedz pravdu, prebijú ti hlavu”. Nepochybne tie 5O.-te roky boli kruté, ale nerobím si ilúzie, veď aj dnes je riskantné hovoriť pravdu. Síce ti nerozbijú hlavu, ale hravo môžeš prísť o zamestnanie. To platí neustále. Treba to robiť opatrne. Ale to čo človek musí je: neprestať hovoriť pravdu, aj keď je to riziko. Jeho rozum mu povie, kedy je to veľmi nebezpečné, no a kedy treba byť šikovnejší od tých, čo iné od nás žiadajú. V dnešnom “virtuálnom svete”, čiže vo svete dnešných médií sa veľa tej pravdy tiež nezobrazuje. Je to tiež istý spôsob lakovania na ružovo, to zobrazovanie spokojných ľudí alebo aspoň ľudí, ktorí sa zamestnávajú banalitami, no pritom tá realita, tvrdá pravda života je celkom iná ako sa v médiách predstiera, myslím teraz na tie sladkobôľne seriály, také tie rozličné programy ako "smotánka"” kde sa nič nehovorí o  pravdivom živote. Pravdivý život sa skôr nachádza na okraji záujmu a to je chyba.. Umenie by malo siahnu práve po tých zdrojoch pravdy a zobrazovať ako ťažko sa žije, napríklad. Alebo ako žije nezamestnaný človek, ako žije človek na okraji spoločnosti, ktorý sa tam často dostal nie celkom svojou zásluhou ale pod vplyvom nepriaznivých okolností. To by bolo skutočné a pravdivé umenie, ktoré by malo aj ozdravujúci účinok. Myslím si, že to neslobodno zanedbávať, že to je také poslanie umenia.

Verím, že sa k tomu cieľu filmové umenie dostane, pretože už sú tu prvé významné kroky predovšetkým v dokumentárnej tvorbe slovenskej, ktorá sa dotýka aj tých boľavých stránok života. Budem spokojný ak sa aj hraný film dotkne týchto zanedbávaných stránok života, pretože tam niekde leží pravda. Problémom je, že málokto túto neradostnú pravdu je ochotný financovať. A žiaľbohu, filmové umenie je odkázané na to aby ho niekto financoval. A to je náš veľký súčasný problém.

(Text bol odvysielaný na TV Nové mesto Bratislava v rozhovore s redaktorkou Tatianou Moravcovou 11.mája 2012

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?