reklama

Niekoľko viet

Ofilmovom umení, ktoré má vo svojom vývine často sa opakujúci problém so zobrazovaním pravdivej podoby skutočného života ľudí aich naozajstných problémov. 

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 

 Keď som bol mladý, študoval som v Prahe. Študoval som najprv réžiu, potom scenáristiku. Scenáristika je určitá forma spisovateľstva a jeho náplňou je písať o bežnom živote, zobrazovať ľudí v tomto bežnom živote. Mal som šťastie na vynikajúcich pedagógov, ale aj na vynikajúcich spolužiakov. Jedným z mojich spolužiakov bol dnes svetoznámy Miloš Forman, Zdeněk Borovec, autor známych muzikálov, Jaroslav Dietl, autor televízneho seriálu Nemocnica na okraji mesta, ale moji profesori: Miloš V. Kratochvíl, rektor A.M.Brousil a Milan Kundera, to boli skvelí učitelia. My sme v tomto krúžku, v tichej slobode akademického priestoru veľmi často debatovali o pravde a o tom, ako sa vlastne má a dá pravdivo zobraziť život. Ale mali sme nie že nešťastie, ale jednoducho narodili sme sa do doby, kedy hovoriť pravdu nebolo bohvieako bezpečné. My sme z tej oázy školskej potom prišli do praxe a zbadali sme, že od nás žiadali niečo celkom iné ako zobrazovať pravdu. Nútili nás zobrazovať šťastných ľudí súčasnosti, ale my sme šťastných ľudí nevideli. My sme videli to, že napríklad banány vôbec v obchodoch neboli k dostaniu, že keď prišli citróny do obchodov, stáli rady ľudí pred nimi na to aby sa každému dostalo, že každý piatok stály rady pred mäsiarstvom aby sa im ušlo mäso na nedeľu a podobne. A to, čo sa od nás žiadalo – akože zobrazovať šťastných a spokojných ľudí, to bolo pravý opak toho, čo sme my videli. A tak sa tieto naše diskusie o pravde premenili na tvrdú prax, a tým spôsobom vlastne my ako profesionáli písať o živote a čo teda budeme hovoriť? Ja som vtedy napísal taký článok, nazýval sa Trinásta komnata. Ten článok sa stal veľmi známym (vyvolal prudké pobúrenie ale aj prudký súhlas). Ja som si preň pomohol slovenskou rozprávkou, kde som hovoril, že v “trinástej komnate” je zatvorená pravda. To bolo také dosť bezočivé, ale každý vtedy vedel o čom hovorím. Dosť so súhlasom bol prijatý názor, že naozaj pravda je kdesi zablokovaná a od nás sa chce aby sme na ružovo lakovali život, ktorý vonkoncom nebol ružový. Dostali sme sa samozrejme do konfliktu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale hovoriť pravdu považujem aj dnes za veľmi dôležité, a za veľmi dôležitú funkciu umenia. Neposlúchnuť to, čo sa žiada – a hovoriť bez obalu pravdu o živote. Človek musí byť samozrejme dosť múdry, aby vedel, kedy tú pravdu má povedať, pretože – slovenské ľudové príslovie to tiež napomína – že “povedz pravdu, prebijú ti hlavu”. Nepochybne tie 5O.-te roky boli kruté, ale nerobím si ilúzie, veď aj dnes je riskantné hovoriť pravdu. Síce ti nerozbijú hlavu, ale hravo môžeš prísť o zamestnanie. To platí neustále. Treba to robiť opatrne. Ale to čo človek musí je: neprestať hovoriť pravdu, aj keď je to riziko. Jeho rozum mu povie, kedy je to veľmi nebezpečné, no a kedy treba byť šikovnejší od tých, čo iné od nás žiadajú. V dnešnom “virtuálnom svete”, čiže vo svete dnešných médií sa veľa tej pravdy tiež nezobrazuje. Je to tiež istý spôsob lakovania na ružovo, to zobrazovanie spokojných ľudí alebo aspoň ľudí, ktorí sa zamestnávajú banalitami, no pritom tá realita, tvrdá pravda života je celkom iná ako sa v médiách predstiera, myslím teraz na tie sladkobôľne seriály, také tie rozličné programy ako "smotánka"” kde sa nič nehovorí o  pravdivom živote. Pravdivý život sa skôr nachádza na okraji záujmu a to je chyba.. Umenie by malo siahnu práve po tých zdrojoch pravdy a zobrazovať ako ťažko sa žije, napríklad. Alebo ako žije nezamestnaný človek, ako žije človek na okraji spoločnosti, ktorý sa tam často dostal nie celkom svojou zásluhou ale pod vplyvom nepriaznivých okolností. To by bolo skutočné a pravdivé umenie, ktoré by malo aj ozdravujúci účinok. Myslím si, že to neslobodno zanedbávať, že to je také poslanie umenia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Verím, že sa k tomu cieľu filmové umenie dostane, pretože už sú tu prvé významné kroky predovšetkým v dokumentárnej tvorbe slovenskej, ktorá sa dotýka aj tých boľavých stránok života. Budem spokojný ak sa aj hraný film dotkne týchto zanedbávaných stránok života, pretože tam niekde leží pravda. Problémom je, že málokto túto neradostnú pravdu je ochotný financovať. A žiaľbohu, filmové umenie je odkázané na to aby ho niekto financoval. A to je náš veľký súčasný problém.

(Text bol odvysielaný na TV Nové mesto Bratislava v rozhovore s redaktorkou Tatianou Moravcovou 11.mája 2012

Eduard Grečner

Eduard Grečner

Bloger 
  • Počet článkov:  81
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som filmový režisér a zaujímam sa o všetko čo súvisí s umením a súčasným svetom. Po tom ako sa pre (údajný)nedostatok peňazí (pre kultúru) asi definitívne zrútil môj sen nakrútiť aspoň ešte jeden film (nakrútil som ich 7), vrátil som sa k písaniu poézie (vydal som dve zbierky). Na to netreba sponzora.Stačí metafora a papier. A je to tvorba, tak čo. Zoznam autorových rubrík:  filmpríbehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu