Táto okolnosť je dôležitá nielen z hľadiska toho, kto tvorí, pre jeho nutkanie tvoriť. Problém má aj druhú, zdanlivo odvrátenú podobu, ktorá je rovnako dôležitá: človek tvorí pre seba a iný človek jeho tvorbu vníma. Pre toho kto umenie len vníma, má rovnakú hodnotu milosrdnej pauzy duchovného odpočinku, sprevádzaného estetickými zážehmi. Preto umenie vníma a rád mu nastavuje tvár a zmysly, aby mu pomohli. Tajomstvo samotného krásna je stále predmetom zložitých filozofických úvah. Umenie v oboch prípadoch dokazuje, že jeho existencia je v živote človeka dôležitá a nezastupiteľná. Tvár umenia je navyše aj krásna. A krásno, kategória estetiky, je nevyhnutný sprievodca umeleckej tvorivosti a okamih krásna vzniká aj pri zážitku. z vnímania umenia.
Filmové umenie to dokáže viacnásobne. Veď vytvorí pre diváka celkom novú realitu na čas venovaný vnímaniu, ktorý strávi v kine. Najviac žiadané a veľmi obľúbené je umenie, ktoré človeku dáva zabudnúť na všednosť každodennosti. Poslanie nepopierateľne aj užitočné aj potrebné. Ale popritom vznikajú cenné diela, ktoré pred človekom otvárajú svet vážnych otázok o zmysle bytia.
Staroveký filozof a tvorca nesmierne podnetného diela o umení ktoré sa zachovalo pod názvom Poetika (Aristoteles, žiak Platónov a vychovávateľ Alexanda Veľkého, asi 350 rokov pred Kristom) napísal v tomto pojednaní o význame dramatického diela vo forme katharsis, ktorá je záverečnou súčasťou každého diela a znamená akúsi očistu, očistenie negatívnych zážitkov uvedomením si príčin zla. Tento princíp ako istý druh psychoterapie, starý vyše 2.000 rokov (o si treba uvedomiť s pokorou), odpovedá presne a výrečne na otázku akú funkciu má pre človeka umenie (u Aristotela je reč o dramatickom umení). Človek, ktorý vníma a nechá na seba pôsobiť príbeh sa tým, že ho spoluprežíva s hrdinami drámy, očisťuje (psychologický efekt) od vlastného možno často aj podvedomého problému, ktorý sa podobá tomu, o čom hovorí alebo predvádza dielo. Je to kúpeľ na konci tvrdej skúšky “chôdze naboso po klincoch reality”. Ale aj v nepríbehových umeniach (hudba, výtvarné dielo) je táto funkcia umenia zachovaná. Pocit krásna má rovnakú funkciu.
A čo film?
Pre mňa je na tomto umení najzaujímavejšie, že sa dá zobraziť neviditeľné. Tvár, ktorú pozoruje objektív kamery, nemusí nič hovoriť, ale je absolútne výrečná. Čítate z obrazu to, čo si tvár myslí. Je to fascinujúci zážitok, ničomu inému nepodobný. Zážitok rovnako pre tvorcu, ale aj pre diváka. Takýto “mlčanlivý” typ filmu je svojou účinnosťou a pôsobením podobný poézii a hudbe. Iné umenie nie je vstave vyvolať také hlboké emócie. Veď mlčiaca tvár je napriek tomu živá, pohybuje sa: očami, vráskami, ústami a rozpráva mlčky svoj vnútorný príbeh. To je môj svet: odklínanie tajomstva ukrytého v ľudskom vnútre. Príbeh tváre tento efekt stonásobne zosiľuje. Kladenie záberov vo vertikálnom slede rozpráva ďalšiu vrstvu tajomstva. Reč filmového obrazu je takto uhrančivá. Ponára sa (spolu s divákom) do celkom novej neznámej zeme (skutočnosti) a z kina si odnáša myšlienky do diela zakliate.
Umenie sa tým dotklo vašich zmyslov a zbavilo vás nielen všednosti, ale aj napätia z nej. Ste zase pripravený zdolávať realitu svojej existencie do ktorej sa vraciate z kina. Je z vás znovu onen mýtický Sizyfos, ale umenie vám dalo silu aby ste znovu začali kotúľať svoj balvan života do vysokého brehu. Umenie vôbec, pre mňa však predovšetkým film, je nenahraditeľným liečiteľom a učiteľom v strminách i priepastiach bežného života. Sen. Továreň na sny je rovnako pôvabná ako jej výrobky.
No aby som nezabudol: je ešte jeden segment v spoločenstve ľudí, ktorý potrebuje kultúru. Sú to komerčné televízie, ktoré potrebujú kultúru, ale len ako užitočnú výplň do medzier medzi reklamami. Inak je im nanič a ani o jej úroveň nedbajú.