Bolo to pre mňa nesmiernym prekvapením, keď som zistil, že som nakrúcal s jedným z najznámejších mužov sveta Alfredom Wetzlerom. Náhodné stretnutie s ním sa odohralo pri nakrúcaní filmu Nylonový mesiac. Hral tam v úlohe knihovníka v sále kultúrneho strediska na Kollárovom námestí, kde skúšali Beatmeni Mira Bedríka s jeho hrmotnou beatovou kapelou pre môj celovečerný film a postava knihovníka tam nevľúdne komentuje ich hudbu. Obsadzovaniu do tejto epizódky som nevenoval nijakú osobitnú pozornosť, obsadil ho môj pomocný režisér Boby Novan, ktorý mal vo všetkom čo sa hudby týka odo mňa úplne voľnú ruku. Boby mi síce čosi o tom mužovi niečo diskrétne zašepkal, že ten sympatický pán je ten človek, ktorý priniesol správy o Oswiencime, ale mne to vtedy akosi nedošlo. Aj naskúšanie textu ktorý Wetzler vo filme hovorí som nechal na Bobyho. Bolo na neho spoľahnutie. Až pozdejšie som sa dozvedel ako sa tá správa o dianí v nacistických koncentrákoch práve Wetzlerovou a Vrbovou zásluhou dostala do povedomia celého sveta a aké významné súvislosti sa tým vo vtedajšom svete otvorili. Čítal som o tom slávnom úteku dvoch väzňov a o ich správe o vyvražďovaní Židov najmä v súvislosti s biskupom Vojtaššákom a vtedajším prezidentom Tisom, ktorý údajne na základe tejto správy zastavil deportácie Židov do Poľska. Pravdivosť tohto údaju v mojich očiach veľmi spochybnil iný zdroj, z ktorého som vedel, že Slovenský štát inkasoval od Nemecka za každého vyvezeného určitú sumu, čo ma ohromilo.
Keď sa mi dostala do rúk kniha “Čo Dante nevidel”, zažil som šok. Bol to otriasajúci dokument zážitkov dvoch priamych väzňov koncentráku, ktorým sa podaril útek. Už samotný fakt, že sa útek podaril, bol ojedinelý, priam senzačný.
Autor knihy Jozef Lánik sa vlastným menom volal Alfred Wetzler. Veľmi ma zaujal v knihe uverejnený doslov Alexandra Matušku, ktorého kritický úsudok som si vždy neobyčajne vážil. Matuška totiž zriedkakedy ako kritik niečo bezvýhradne chválil, no Wetzlerov román-dokument označil za úplne najlepšiu knihu svojho žánru. Až podľa fotografie som zistil s úžasom, že veď toto je ten človek, o ktorom hovoril v roku 1944 v súvislosti s oswiencimskou genocídou celý svet a ten slávny muž hral v mojom filme celkom nepatrnú epizódku. Bol to taký nenápadný a taký skromný, zdvorilý a v podstate mlčanlivý “epizodkár”, ktorý okrem svojho textu nič nikdy nehovoril. Mne to až po rokoch zapálilo, s kým som sa to rozprával o bežných veciach, kým on fajčil v pauze nakrúcania svoje luxusné cigarety “kentky” a ja svoje “detvy” (hlavne o tom sme žartovali). Až dodatočne som si uvedomil naplno koho som to vlastne vo filme mal.
Dnes sa domnievam, že zábery pána Wetzlera ako knihovníka vo filme Nylonový mesiac sú možno jediná “movie” pamiatka, jediný zachovaný záznam jeho osoby a hlasu. Bol to mimoriadny človek, ale vystupoval aj oblečením aj spôsobmi tak absolútne nenápadne, akoby bol celkom obyčajným dôchodcom. Ničím na seba neupozorňoval.
Dodatočne je mi ľúto, že som tak málo času strávil v rozhovore s človekom o ktorom svetoznámy britský historik sir Martin Gilbert napísal v predslove ku knihe Útek z pekla: “Alfred Wetzler was a true hero”! Jeho kniha Čo Dante nevidel vyšla tuším v tom istom roku ako som nakrúcal s jej autorom scény v Nylonovom mesiaci. Je to jedinečná kniha, ktorá vyvoláva v človeku pocit zimomriavok. Jej obsah by sa mal stať významným mementom a otriasajúcim dokladom toho, čo všetko bolo možné aby sa v “civilizovanom” XX. storočí odohralo. Nepopierateľný doklad o hroznej existencii holokaustu. Chcem v týchto dňoch s úctou a obdivom pripomenúť jeho pamiatku