List ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi

Autor: Eduard Grečner | 22.1.2013 o 16:00 | (upravené 22.1.2013 o 16:50) Karma článku: 9,02 | Prečítané:  840x

Spomínal som minule stretnutie filmových tvorcov a technikov pri príležitosti 60. výročia postavenia filmovej Koliby. Nebolo to stretnutie veselé, ale neboli ani náreky. Konštatoval sa fakt a následky. Pri privatizácii štátnych filmových ateliérov v r. 1996 naprostá väčšina tvorcov mlčala. Alebo aspoň neprotestovala proti privatizácii, ale iba proti prefíkanému privatizérovi a spol.. Je čas povedať otvorene, prečo.

 

Filmoví umelci totiž chceli sprivatizovať Kolibu sami, ale úplne bez účasti štátu. Model 49 % akcií pre zamestnancov (vrátane umelcov) bol na spoločnom stretnutí súperiacich partnerov, ktoré malo sily spojiť, absolútne a neodvolateľne tvrdo odmietnutý. Keď potom Veľký Mufti všetkých prešibane predbehol, pozakladali súkromné spoločnosti a čuduj sa svete, odrazu sa stal štát so svojimi zdrojmi prijateľný.

Dnes dokonca prekvapujúco správne pripomínajú štátu jeho kultúrnu povinnosť výdatnejšie financovať kinematografické diela, ktoré sú súčasťou národnej kultúry. Pravda, už do privátnych spoločností alebo agentúr. Aj o tom je list ministrovi. Ale najmä o najmladšej generácii, ktorá má nielen čisté svedomie z privatizačného súboja, ale i legitímny nárok na ustanovizeň, ktorá by talentovaných tvorcov výrazne nielen zastrešila, ale aj menežovala ich generačný profil.

Bratislava, 21.január 2013

Vážený pán

 

Minister kultúry SR

Mgr. Marek M a ď a r i č

Námestie SNP č. 33

BRATISLAVA

81331

 

 

 

 

Vážený pán minister,

bolo nedávno okrúhle výročie vybudovania filmových ateliérov na Kolibe. V roku ich založenia pred šesťdesiatimi rokmi som sa vrátil zo štúdií v Prahe a spolu s ostatnými príslušníkmi generácie som nadšene vítal, že filmová kultúra na Slovensku dostala z verejných prostriedkov vybudovaný dôstojný a významu filmu primeraný stánok. Veľkú zásluhu na tom mal veľký umelec filmu, legendárny, energický Paľo Bielik. Udalosť vzniku ale aj nezmyselného zániku z roku 1996 si tvorcovia i technici pripomenuli na verejnom zhromaždení 8. januára tohto roku. Petíciu adresovanú Ministerstvu kultúry SR odovzdávam v podateľni súčasne s týmto listom.

Zánik vlastnej kultúrnej základne je trvalou traumou kinematografickej kultúry na Slovensku a doteraz nedoliečenou ranou. Zo všetkých druhov umení jediný film bol hodený napospas ako obeť trhu, o ktorom je všeobecne známe, že kultúru nepovažuje za nevyhnutnú potrebu. Potreba kultúry je však pre človeka rovnako naliehavá ako čistý vzduch, ako voda, ako životné prostredie. Divokou privatizáciou v r. 1996 sa podarilo zbúrať hodnoty, ktoré boli hodnotami už v čase prevzatia moci novou vládou. To nebol pokrok, ale barbarstvo, ktoré slovenskú kinematografiu na niekoľko rokov takmer paralyzovalo.

Zahanbujúce na bezohľadnej privatizácii Koliby je to, že toto darebácke konanie uskutočnil zakladateľ štátu.

Ak by sa výraz “darebácke konanie” zdal niekomu pritvrdý, alebo neprimeraný, pripomínam, že zakladateľ štátu vo svojom volebnom programe ako jeho jeden významný bod uvádzal doslova “zákaz privatizácie filmovej Koliby”. Potom tú istú filmovú Kolibu sprivatizoval v prospech svojich detí. To sa ťažko dá nazvať “štátnickým konaním" a nijakou obratnou rétorikou (v ktorej je on majstrom) sa to nedá zakryť.

Štát neskôr svoju zodpovednosť za kinematografickú kultúru v SR presunul na Audiovizuálny fond, avšak ponechal bez povšimnutia akt privatizácie, ktorý zrušil národnú kultúrnu ustanovizeň Slovenskú filmovú tvorbu. Tým sa vzdal možnosti dramaturgickej prípravy dôstojných a kultúrne hodnotných filmových diel. Hodnotu diel odvtedy určuje výlučne kritérium trhu, čo je pre kultúru cesta postupnej záhuby. Sprivatizovaná Koliba nebola len “továrňou”, ale súčasne kultúrnym stánkom. Aj Národné divadlo má svoje dielne, ktoré vyrábajú nevyhnutné predmety potrebné pre chod divadla. Okrem Národného divadla štát financuje iné stánky kultúry a verejnosť by nestrpela aby boli sprivatizované: Slovenská národná galéria, Národné múzeum, Národná knižnica, Slovenská filharmónia atď.

Verejnosť milujúca kultúru nie je k nedoriešenému problému Koliby ľahostajná, najmä že verejné prostriedky z Audiovizuálneho fondu (hoci nie sú dostačujúce), plynú prevážne do privátnych firiem. Najmä najmladšia filmová generácia, ktorá sa k Petícii postupne pridáva, trpí najviac, lebo prichádza o  šancu tvoriť dôstojné filmové diela, takú akú sme mali my (dokonca v ideovo obmedzenom priestore). Je rozdiel privatizovať priemysel a privatizovať kultúrne národné inštitúcie. Lietadlá z privatizovaného letiska odlietajú, ale filmy z privatizovanej Koliby zmizli.

Privatizácia slovenskej Koliby sa nedá zrovnať s Barrandovom, ktorý vybudoval a vlastnil aj počas Protektorátu strýko Václava Havla. Barrandov bol predmetom znárodňovacieho dekrétu už v r. 1945 (!), nešlo o “komunistický” akt. Filmové ateliéry na Kolibe však nikdy neboli súkromným majetkom. Boli postavené z daní občanov ako majetok štátu v správe Ministerstva kultúry.

Opätovné prešetrenie prípadu navýsosť kontroverznej privatizácie Koliby v zmysle požiadavky Petície má aj svoj mravný zmysel: viditeľne preukázať žičlivý postoj suverénneho štátu k vlastnej kinematografickej kultúre. Okrem toho jej výsledok bude predovšetkým pre najmladšiu tvorivú generáciu filmárov (ktorá je najviac postihnutá), signálom postoja MKSR k jej budúcnosti. Táto vitálna a nadaná generácia sa prv či neskôr – a právom – bude svojej tvorivej ustanovizne hlasito dožadovať.

Petícia nie je nijakým oživovaním “starých štruktúr” (siroty Podhradských), ale legitímnym právom dožadovať sa pre kinematografickú kultúru dôstojného tvorivého centra s vlastným umeleckým programom.

 

S úctou

Eduard Grečner, iniciátor petície

Mail: (

eduard.grecner@chello.sk)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?