Katechizmus vzbúrencov, dielo Ignáca Martinoviča je na tú dobu prevratne jasnozrivým dielom. V tom čase o ktorom je reč bol jazyk vzdelancov rovnaký pre celé Uhorsko – bola to latinčina. Myšlienky revolúcie nadchli. mladých nadšencov, odporcov Habsburgskej monarchie, ktorí v odpore proti monarchii založili tajnú Spoločnosť reformátorov a Spoločnosť slobody a rovnosti pre radikálnych demokratov, jakobínov. Vedúcou osobnosťou bol Ignác Martinovič, pôvodne františkánsky kňaz, bol doktorom filozofie a teológie a univerzitným profesorom. Hnutie uhorských jakobínov malo dokonalú štruktúru tajnej spoločnosti s vypracovanými metódami identifikácie: formu klopania, podania ruky, sľubu tajnej organizácie, písania a náročnou symbolikou tajných spolkov.
Podľa Katechizmu tajnej spoločnosti uhorských jakobínov ich programom bol revolučný prevrat v monarchii. Uhorsko malo byť federatívnou republikou s národnými oblasťami s nárokom na sebaurčenie. Myšlienky rovnosti, bratstva a slobody spájali vzdelancov mnohých národností, medzi nimi viacero Slovákov – intelektuálov. Katechizmus spoločnosti neuznával napr. rozdiely medzi spoločenskými vrstvami, venoval pozornosť ťažkému údelu sedliakov, žiadal demokratickú ústavu a rovnosť každého človeka. Účastníkmi povstania boli o.i. aj Slováci Jozef Hajnóci z Modry, Samuel Vrchovský zo Skalice, Karol Smetanovič z Rajca František Abafy z Oravy. Dejepisci uvádzajú, že tretina účastníkov Martinovičovho procesu po prezradení a zatknutí sa narodila na Slovensku alebo boli inak spojení so Slovenskom.
V návrhu Ústavy z r. 1793 Martinovič navrhuje Uhorsko ako federatívnu republiku rozdelenú podľa národov: Maďarsko, Ilýrsko, Slovensko a Valašsko. Každý národ mal používať vlastnú reč, zvyky a mal zaručenú náboženskú slobodu. Ako vidno, hnutie bolo naplnené ozaj osvietenským duchom.
Vzbúrenecká činnosť netrvalo dlho, bola to krátka ale významná epizóda dejín, ktorá skončila už o rok prezradením, procesom pred Kráľovskou komorou a napokon popravou 7 hlavných “direktorov” na Krvavom poli v Pešti r. 1795.
Svojim významom však prekračuje dejiny a stala sa dokladom o nehynúcej túžbe po slobode, ktorá sa nikdy nedá zničiť popravami a násilím, lebo vychádza z prapodstaty slobodného človeka, ktorý sa – ako to vyslovil Jean Jacques Rousseau - “rodí slobodný”.
Popravení boli okrem vodcu Ignáca Martinoviča aj Jozef Hajnóczy, Jozef Lackovič, František Szentmariay a Jakub Sigray.
Francúzska revolúcia natoľko vydesila Habsburgovcov (v Paríži revolucionármi popravená Mária Antoinetta bola dcérou Márie Terézie), že proces a rozsudok nad uhorskými jakobínmi bol obzvlášť prísny a krutý.
Myšlienku slobody však popraviť nie je možné. Pokračovala nepokojmi a vzburami po celej Európe. Slovenskí vzdelanci v nich nikdy nechýbali.