Vydarený prielom slovenského filmu

Autor: Eduard Grečner | 31.1.2013 o 19:09 | (upravené 31.1.2013 o 19:15) Karma článku: 5,84 | Prečítané:  1017x

   Je to - ak sa nemýlim - piata generácia tvorcov slovenskej kinematografie (štvrtá, okolo generácie Vlada Štrica, bola obetovaná na oltár prevratu), ktorej sa začalo v hranom filme dariť. Estetický prínos a pokrok v tvorbe špičkových diel tejto piatej generácie si uvedomíme o to výraznejšie na pozadí ateliérových kulís a do zúfania plytkých seriálovo napomádovaných a životu na míle vzdialených "dramaturgií" televíznych adaptácií už predvolenej, povinnej importovanej proveniencie. Tá síce hercov živí, ale nedovoľuje im naplno hrať a ukázať hlbiny svojho hereckého majstrovstva, niet tam čo hrať.

Uvádzam to ako úvodnú poklonu scenáru najnovšieho slovenského hraného filmu. Film dvojice Marek Leščák - Mátyás Prikler je naplno hraný, hoci jeho metóda je blízka dokumentu. Ale to dnes už nie je výnimkou, skôr sympatickým pravidlom. (Spomeniem filmy: Pokoj v duši režiséra ...., v neposlednom rade aj Dom scenáristky a režisérky Zuzany Liovej).

Tri poviedky (s nejasnou hranicou) a epilóg filmu režiséra Mátyása Priklera Ďakujem, dobre, tvoria konštrukčnú kompozíciu deja v ktorom zažijeme priam smršť virtuóznych hlbokých hereckých kreácií (až koncertov) hercov, ktorí by inde nedostali takú skvelú príležitosť načrieť hádam až na dno vlastných možností hereckého sebapredvedenia.

Ale aj novátorská kamera dvojice Petra Balcara a Milana Baloga neobvyklým originálnym a kompozične sústredeným spôsobom interpretuje myšlienky scenára a jeho zobrazenie režisérom Priklerom. Udivujúco a obdivuhodne dôsledná horizontálna čiara snímania kamery, priam architektonicky premyslený priestor. Neviem vlastne ktorému z dvoch kameramanov prvému priznať, čo ten druhý štýlovo dokončuje, no zaznamenávame len málo odchyliek od zvolenej graficky nosnej línie obrazu. Ozaj zriedkavý štýl kamery je okrem estetického zážitku neobyčajne pôsobivý a presvedčivý doklad, že film je sčasti tiež výtvarným dielom.

Čo je však emočne najsilnejším kladom tohto filmu je jeho nemilosrdne pravdivý ponor do komplikovanej duše dnešného sveta, do tmavých zákutí dneškom gniaveného hrdinu. Zúfalé úsilie postáv byť ľuďmi rúca dobou infikovaný egoizmus každého človeka, každého "hľadača šťastia". Obraz sveta v ktorom sa ocitli, nie je veru ani trochu idylický. Obsah i dosah tohoto 130 minútového filmu nás zasiahne naplno. Je to premyslený, nie náhodný, ale presne cielený úder základnej črte moderného sveta, objav problému ktorý má tragický nádych i napokon dosah. Zasiahnutý solar plexus je demaskovaný a jednoznačne pomenovaný: egoizmus sveta nemôže plodiť nič iné ako karikatúry šťastia. Chýba základ, chýba súcit. V úsilí dosiahnuť šťastie sa podarí mnoho iných šťastí porúcať. Na tom je postavený základ príbehu a to je jeho spoločensky najúčinnejší efekt. Prinúti každého vážne sa zamyslieť, nik kto videl tento film neostane k základnej otázke ľahostajný. Dá sa vlastné šťastie dosiahnuť bezohľadným postupom? Ak nič iné, už sama otázka hoci odpoveď nemusí byť jednoznačná, je provokujúco drsne položená a doložená bizarnou zmesou vzťahov a väzieb, ktorá by svojou zložitosťou vystačila aj na tri filmy. Tu sa podáva silná kompresia mnohých osudov, niektoré iba načrtnuté, ale väčšinou nie veľmi radostné.

Pritom všetkom čo sa na nás vovalí z príbehov na plátne, nie je to vôbec pesimistický film. Očista poznania zhubnosti egoizmu je taká silná, že sa nedá poprieť. Egoisticky prijateľná potreba šťastia každého človeka nie je dosiahnuteľná zrúcaním väzieb, ktoré ľudí spája, to je étos tohto vydareného diela.

Ak sa o toto poznanie opiera záverečný epilóg filmu až renesančným obžerstvom svadobnej zábavy, opiera sa o správnu premisu. Možno však miera obžerstva je viac poctou dnes už klasikovi Emirovi Kusturicovi (a záveru jeho filmu Otec na služobnej ceste) ako odhadom o prijateľnej miere dĺžky. Celé dielo je ako mohutný tok Dunaja, ktorý pred vyústením do mora sa rozdelí na viac tokov. Je to síce ešte stále Dunaj, ale už má viac ramien. Túto výčitku možno tiež chápať tak ako pripadala mne, že je asi súcitným gestom autorov tragickým humorom odľahčiť ťažké bremeno emócií, ktoré na nás dolieha počas celého, v mnohom veľmi zrelého diela najmladšej generácie filmových umelcov. Je to silný protest nielen proti egoizmu v nás, egoizmu spoločenstva indivíduí, ale je to akoby mimochodom aj eminentný dôkaz, že talentov slovenská kinematografia má viac ako možností prejaviť sa.

Herecké výkony vo filme sú osobitným sugestívnym majstrovstvom prežiarené kreácie umelcov: Zuzany Mauréryovej, Jany Oľhovej, Miroslava Krobota, Attilu Mokosa, Bélu Váradyho, Vladimíra Obšila a desiatky ďalších z množstva pozoruhodných stredných a menších postáv neustálym napätím víriaceho deja.

Distribúcie diela sa ujala ambiciózna distribučná spoločnosť Filmtopia, ktorú charakterizuje snaha pomôcť umelecky závažným dielam na ich ceste k vnímavému a na myšlienky náročnému divákovi. Dobrý vietor do plachiet cennej a takmer ojedinelej aktivite!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?