Psí život psa Killera

Autor: Eduard Grečner | 16.3.2013 o 10:46 | Karma článku: 7,55 | Prečítané:  658x

Je to hlboká sonda do duše osamelého mladého muža v hranom filme. Je to jeden z najpôsobivejších a štýlovo pozoruhodne ucelených slovenských filmov najmladšej generácie, ktoré som videl. Nebol som sám, koho ten film hlboko zasiahol. Po jeho skončení viac ako minútu (a to je mimoriadne silný okamih reflexie) bolo v plnej sále premiéry tiesnivé, temné ticho. Bolo čuť iba dych. Až potom sa ozval potlesk.

 Zdá sa, že táto najmladšia generácia filmových tvorcov po traume nezavinenej osirelosti konečne naplno vie a uvedomuje si čo chce povedať a nie len habká v téme a čaká, podľa metódy “ filmujeme to čo vidíme a uvidíme, čo z toho bude”, ako dosvedčujú mnohé, často neprávom vychytené ich diela. V prípade filmu Miry Fornayovej Môj pes Killer nielen že vie, ale aj uvzato a efektne ide za svojou myšlienkou, realizuje ju ale dokáže to hovoriť aj suverénnym a štýlovo uceleným spôsobom, ktorý je vlastný kultivovanej filmovej reči. V mnohom je to u nás doteraz nevidenou formou dlhých nemých ale absolútne výrečných dlhých záberov. Film je skoro úplne oprostený od zbytočných vysvetľujúcich dialógov, je to obrazovo čistá výpoveď, pôsobivo stvárnená a ostro, až bolestivo pointovaná, je zádrapčivo presná. Postavy nehovoria, ale konajú a z ich konania poznáme, čo zmieta ich vnútro. Po chaotickej skladbe filmu Líštičky, tento v poradí druhý hraný film Miry Fornayovej svedčí o veľmi pevnom uchopení témy a dôsledne vizuálne stvárnenom masíve emócií vo vrchovato naplnenom diele. Mimochodom vizuálne veľmi kultivovanom. Takmer nemeniace sa tváre nehercov, podobné maskám antických tragédií pripomínajúce školu francúzskeho režiséra Roberta Bressona, nesú vo svojom výraze všetku svoju bolesť, stíšenú do mlčania, nič nehrajú, iba konajú. Je to pôsobivá, no náročná metóda, v ktorej nie je dovolené klamať. V tomto filme to zohráva kľúčovú úlohu. Bresson, sám pôvodom maliar, veľmi zdôrazňoval výtvarnosť filmového obrazu. Kameraman tohto filmu to vie dodržať rovnako prísne a efektne. Jeho portrét vinohradníckeho Záhoria je pôvabný i dramaticky drsný. Osou príbehu je osemnásťročný chlapec, ktorého dezilúzia zo života a pocit prázdnoty v sebe i okolí formujú jeho konanie až do roviny zločinu. Cudzím prvkom tohto jedovatého príbehu, kde štýl dominuje nad príbehom (podobne úspešný v tomto bode bol aj film Dom režisérky Zuzany Liovej) je však zbytočná “pridaná hodnota” ktorá jednostranne zakotvuje hlavnú postavu mladého skína zaveseným portrétom prezidenta prvej Slovenskej republiky, čo má jednostranne nasmerovať diváka ku príčine jeho rozorvaného stavu. Tiso je aj hanbou aj hrdinom istej epochy vývoja štátu, to je historický fakt. Ale skíni predsa nie sú “Tisove deti”, ich tragédia má celkom iný a celkom súčasný pôvod v bezútešnosti sveta ktorý sa naháňa za peniazmi a vedený je ideou “carpe diem”, známou už od čia Horatia, rímskeho básnika z r.65 pred Kristom a znamená “utrhni si všetko čo môžeš dnes, lebo zajtrajšok nie je istý”. To je kľúčová téma postáv tohoto filmu a ústredná trauma, ktorá všetkých sprevádza je portrétom dnešnej doby. Alúzia na Tisa je prvoplánové zbytočné a klamné odbočenie, ktoré vedie k jednostrannosti. Je to zbytočný kaz odbočenia k dnes módnej téme zabŕdania do slovenskej minulosti. Pritom si nik nevšimne malý detail, že napríklad nemecká hymna, v národe, kde fašizmus vznikol a aj tragicky dokonal, od čias prezidenta Eberta podnes je rovnaká “Deutschland, Deutschland uber alles”, sa rovnako spievala na Haydnovu melódiu od roku 1922 aj za Hitlera až podnes a nikto si nemyslí, že nemeckí skíni sú “Hitlerove deti!” Skíni sú fenomén sociopatie, ktorý je prítomný nielen na Slovensku. Psychologická beznádej, ktorej fatálna podoba vanie aj zo záberov tohto výborného filmu je vizitkou celkom inej historickej epochy. Skíni sú deti dneška, nie minulosti. Násilne pridaný “masochistický” prvok sebabičovania Slovákov nie je rovnocenný s významom a úrovňou tohto diela, na ktoré môžeme byť pyšní. Možno by bolo vhodné pripomenúť mladým nadšencom i kritikom A.P. Zátureckým zachytené príslovie v jeho Slovníku prísloví. “Nem tiszta madár az, ki fészkét rútitja” zo slovenským prekladom: “Nie je to čistý vták, čo do vlastného hniezda špiní!” Naši maďarskí susedia sa toho držia, mali by sme sa aj my.

K dielu Miry Fornayovej možno iba blahoželať a priať sebe i jej aby sa držala vysokej latky, ktorú sama dosiahla aj nabudúce, ba aby ju aj prekročila.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?