Nesmrteľná pesnička

Autor: Eduard Grečner | 1.2.2014 o 15:41 | (upravené 1.2.2014 o 15:58) Karma článku: 8,60 | Prečítané:  959x

Je to česká pesnička, ale to nevadí, ba dokonca je to historicky spravodlivé, pretože pesnička vznikla v Čechách, rovnako ako v Čechách v riadnych voľbách v roku 1946 zvíťazili komunisti na čele s Klementom Gottwaldom a to nielen pomocou svojich voliacich priaznivcov ale aj ozbrojenej "robotníckej triedy" v podobe ľudových milícií. Pamätám sa na tú pesničku, podnes mi zvučí v ušiach. Vtedy, po „Februári" (ako sa decentne úradne nazýval vtedajší štátny prevrat), znela zo všetkých ampliónov do omrzenia a hádam aj je pravda, že rozhlas nevynechal ani deň, aby ju neodvysielal. Mala charakter fanfár označujúcich „nové lepšie, spravodlivejšie" časy. A mala v sebe akúsi charizmu.

Mal som vtedy 17 rokov a bez mučenia doznávam, že ma ten fanfárový optimizmus uchvacoval. Veď bolo po najstrašnejšej svetovej vojne, ktorá zrúcala nielen množstvo nádherných budov, moderných tovární a útulných rodinných domov, ale predovšetkým zrúcala ilúzie (koreniace asi ešte v 19. storočí), že spoločnosť  človečia je pevne a neotrasiteľne postavená na ušľachtilých humanistických základoch a Kantovej filozofii večných kategorických imperatívoch. Veď paradoxne práve vo vlasti Imanuela Kanta a G.W. Friedricha Hegela sa začali tieto humanistické ideály pozvoľna rozleptávať až sa v neslýchane krutej vojne beznádejne rozdrvili na prach. Moja generácia - a ja s ňou - bola presvedčená, že nastal čas aby sa ozajstný humanizmus realizoval. No a to predovšetkým našou iniciatívou a prácou. Mladosť je v každej dobe plná energie a nádeje. Kontúry takejto spoločnosti sa z trosiek vojnou zničených zemí začali vynárať v podobe nad fašizmom víťaznej a víťaziacej sovietskej podobe. Kdeže boli neskoršie, tie vtedy desaťročia hermeticky nedostupné informácie, aby rázne schladili horúce hlavy nadšených mladých budovateľov Trate mládeže a vôbec - krajšieho zajtrajška! Hegelova  Fenomenológia ducha sa premenila na dym z ešte nevy-chladnutých trosiek pre nás odstrašujúcej vojnovej katastrofy všetkých filozofii a všetkých ideálov. Do očí i duší bili varovne milióny zbytočne obetovaných životov ľudí, ktorí sa nepochopiteľne vo vojne navzájom vystrieľali. Bolo treba vytvoriť si ideály nové, šľachetnejšie, podložené a garantované nezlomnou vôľou mládeže (teda našou) ukázať sebe, ale najmä otcom i svetu, že takto (!)je to správnejšie a takto to bude aj fungovať, lebo to garantuje naša energia a naše nadšenie. Sladká nerozvážnosť mladosti!No a vtedy sa rozozvučala tá  spomenutá každodenná nezabudnuteľná epochálna pieseň, ktorá mala magnetický text a napĺňala nielen rozhlasový priestor, ale aj priestor našich duší. Volala sa Teď už máme, co jsme chtěli, do rachoty zvesela...! A nepomýlim sa ak napíšem, že znela každý každučký  deň ako duchovná masáž ľudu. Až sa premenila na púťovú odrhovačku.Na histórii tejto pesničky sa dá veľa povedať a demonštrovať. Dokonca zjednodušene (digest) aj vysvetľovať zdanlivo nepochopiteľné tanečné kroky a obraty histórie a zásobární človečej energie. Postupom času a pod vplyvom informácií, ktoré menili hrdinov na zločincov a niekedy i doslova naopak, túto pesničku rozhlas prestával vysielať. Nehrala sa už (hoci ju nik nezakázal), ani pri cirkusových meetingoch „nadšených" účastníkov májových pochodov a organizovaných „volieb" nášho ľudu. Prišlo to tak akoby samo od seba. Obsah sa už viac ako okato nehodil a neladil s realitou. Jej text začal byť dokonca prenikavo ironický a v slovenských krčmách  a českých hospodách koloval v sprievode s trpkým úsmeškom. Tie slová, tú vetu z pesničky, bolo počuť čoraz častejšie a stále zlostnejšie. Bola to do značnej miery sebairónia spoluvinníkov? Dokonca sa mohlo pokojne  stať, že sa citovanie jej textu dalo amohlo pochopiť ako nepriateľský a posmešný postoj návštevníkov „pivnej" demokracie voči režimu. Pesnička napokon vymizla, stratila sa nenápadne a úplne aj v našej pamäti. Zvláštna, čarovná samoreguácia vytlačila pesničku až do úplného stratena. Potom prišiel „zamatový" prevrat jesene 1989. A s ním prenikavá nádej, znova na pleciach mladej generácie, študentov, ku ktorým sa rodičia iba opatrne pridali, mali svoje skúsenosti s „novými časmi".       V ktoromsi vtedajšom interwiev v STV som vyslovil vetu, ktorej si vtedy tuším nik osobitne nevšimol, ale mňa znepokojovala a znepokojovať neprestávala. Hovoril som tam o svojej obave, aby sa na námestiach v spontánne tisíchlavým davom skandovanom „to je ono!" nepremenil výkričník na otáznik. Bola to akási „jasnozrivosť" rodeného skeptika? Možno však v tom iba rezonovala moja osobná skúsenosť s kolektívnym nadšením. Možno oboje.Teraz, keď už mám o niečo viac ako 80 rokov, sa stretávam pri vyučovaní, ktoré mi robí potešenie, s najmladšou generáciou, z ktorej tiež vyžaruje silná vôľa mladosti usporiadať svet (konečne) na správnych základoch. A zachytávam v takej emanácii prítomnú ale výraznú nevôľu tejto generácie s dobou do ktorej sa narodili. Generácii, ktorá už nevie nič ani o očistnom kúpeli z roku 1989, ktoré ešte pre nás platí ako historický zlom, a to už nehovorím o ich „prežívaní" alebo aspoň znalosti tragédie polovice strednej Európy, ktorá sa volá vojenská okupácia Československa, trvajúca v skrytej forme takmer dve desaťročia. V roku 1989 nespokojní rodičia a dedovia dnešnej generácie  na námestiach štrngali kľúčami umieráčik totalitného režimu v nádeji, že tentoraz volia tú správnu historickú voľbu. Mne v tejto februárovej chvíli ožila tá nesmrteľná odrhovačka, ktorá sa volala Teď už máme, co jsme chtěli, do rachoty zvesela...! A vidí sa mi, že text ako Fénix z popola začína ožívať a sem-tam sa meniť na štipľavú iróniu, ktorou oprávnene dnešní dvadsiatnici častujú svojich predkov a stavajú pred nich, rozpačitých, svoju naliehavú otázku. Otázka sa však má tendenciu zmeniť na výkričník.Budovanie nového, lepšieho sveta je nádherný, neopakovateľne príťažlivý priestor na snívanie. Mladosť a snívanie sú nerozlučné dvojičky. Prišlo mi to všetko na myseľ, lebo sa blíži február - a to mi čosi pripomína. Nespokojnosť s daným stavom je prirodzený jav a stav každej nastupujúcej generácie. Tá citovaná čertovká pesnička, ktorá vymenila babičkinu módu do „in" oblečenia, mi pripomenula nevyhnutnú rotáciu toho človečieho tanca histórie, v ktorom sa čarovne striedajú a zamieňajú výkričníky s otáznikmi. Ale asi to je to jediné, čo je správne. Tentoraz (pravdaže) natrvalo. Ako inak!  Iba toto sa mi žiadalo povedať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?