reklama

Kto za pravdu horí....

Ako som spieval Kuzmányho hymnickú pieseň v Uhrovom filme Šiesta veta. Štefan Uher nakrúcal vroku 1986 svoj (v poradí už hádam dvanásty) film o Božene Slančíkovej – Timrave. A ja som si už šestnásty rok odkrúcal svoju ideologickú “prevýchovu” v slovenskom dabingu, ako trest pre neodvolaný článok o okupácii ČSR vroku 1968, pre ktorý som bol ÚVKSS označený ako ideovo “nespoľahlivý káder, ktorý samostatný hraný film nakrúcať nesmie” (Dr.Roll vosobnom rozhovore).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Smutná paralela. O to smutnejšia, že kedysi sme boli s Uhrom dobrí, ba dôverní priatelia. A paradoxná, lebo veď práve Uher bol predsedom tej (kritizovanej) organizácie, v ktorej výbore som sedel aj ja (FITES) a ktorá vydala viacero vyhlásení, manifestov a ostrých protestov práve v tej istej veci “okupácie”. Ale Uher sa akosi z veci vykrútil, ba dokonca ktosi povedal (vraj Bahna?), že to ja som mu písal prejavy a manifesty, lebo “Uher by takú intelektuálne náročnú textúru nebol schopný napísať”. Štefan Uher asi radšej strpel byť “ sprostým” a zvedeným naivkom, než aby sa priznal. Tým si zachránil možnosť v hranom filme ďalej účinkovať. Udialo sa to (pravdepodobne) pri stretnutí s Bahnom o budúcom realizátorovi scenára M. Ferka Keby som mal pušku (scenár pôvodne pripravoval Elo Havetta. O tomto hovorím viac v článku o E.Havettovi v  monografii V. Maceka o Havettovi). Podobne sa voči Havettovi zachoval aj Karol Spišák v prípade scenára Adam Šangala. O tejto Bahnom organizovanej “tichej poprave Havettu” sa veľmi málo vie. A tí, čo vedeli už pomreli. Zaživa mlčali. Osobne labilný Uher podľahol a začal “kolaborovať”. (Odmena za to, podobne ako u Martina Hollého, bolo, že ostal v hranom filme). Ja som vo svojom postoji a presvedčení z viacerých príčin nepoľavil – a bol som za to (iba posledným prstom som sa tam v zúfalom úsilí zachytil) namiesto prepustenia preradený do dabingu. Nevedel som to akosi Uhrovi (ani Hollému) zabudnúť a dosť to naše vzťahy, predtým srdečné, veľmi priateľské, pošramotilo, ba na niekoľko rokov priam umŕtvilo. Dlhé obdobie som zažíval s trpkosťou, ako sa mi, akoby prašivému, všetci i najbližší priatelia vyhýbajú, nenápadne prechádzajú na inú stranu ulice ak ma zbadajú, aby náhodou neboli videní, že sa s proskribovanou čiernou ovcou slovenského filmu o ktorého postoji všetci vedeli, možno sami mali taký postoj, ale sa ho neodvážili nahlas prejaviť, ba ani naznačiť tým, že by sa s jeho nositeľom na verejnosti pozhovárali. Vedeli, ako je to “nebezpečné”. A tak sme sa dostali k momentu, pre ktorý som začal vlastne túto, pre mňa silne emotívne preciťovanú spomienkovú črtu písať, k okamihu v roku 1986, keď sme sa (dvaja bývalí dobrí a dôverní priatelia, ktorí sa teraz pri stretnutí už iba pozdravili) stretli pri práci v Dome zvuku, kde boli (aj sú) vedľa seba dve tesne susedné haly (B a C). Ja som nahrával v “céčku” už neviem aký dabovaný film a Štefan nahrával v “béčku” hudbu a zbory pre svoj najnovší hraný film. Zrazu som začul cez réžiu zvuky Kuzmányho hymnickej piesne z vedľajšieho štúdia. Zmrazilo ma. Táto pieseň, ktorá ma sprevádza od detstva ako magický pútnik mojim vnútrom, táto vždy hlboko rozochvievajúca melódia zaznela práve v okamihu, keď som bol dokonale a veľmi konkrétne konfrontovaný s historickou paralelou dvoch filmárskych osudov o ktorých rozhodla doba a naše rozličné postoje k nej a k povinnostiam intelektuálov. Môj osud a Štefanov a život chceli, aby sa tak odohralo práve v tejto chvíli a v takejto tesnej blízkosti.. Ťažko skúšaný filmový maniak, ktorý bol natoľko verný svojmu presvedčeniu že nielen neemigroval, hoci mu priateľ Stano Barabáš už vybavil miesto v kanadskej televízii, odolal pokušeniu vo vedomí, ktoré aj verbálne odovzdal Barabášovi: poslanie intelektuála mi nedovoľuje opustiť národ v ťaživej chvíli pokorenia, veď kto tu ostane, keď my odídeme?, ale po krachu Dubčekovej reformy odmietol vykonať sebakritiku a “priznanie”, že išlo o bratskú pomoc a nie okupáciu 21.augusta 68, tak tento maniak filmu a pravdy, akýsi zablúdený romantik plávajúci dobou aspoň pol metra nad tvrdou realitou (vystrčený práve preto na okraj diania vo filme, do “potupnej a zneváženej klietky” dabingu) bol bezprostredným svedkom toho ako jeho priateľ, ktorého zlomili, a ktorý o svojom zlyhaní veľmi dobre a iste bolestne vedel, profituje zo svojho (zbabelého a ponižujúceho) postoja balansuje  naďalej na “vysokej priečke” hraného filmu a – paradoxne (práve on!) – nahráva, a práve hymnickú pieseň Kto za pravdu horí. (Náhody vedia vytvoriť ozaj perfektné paradoxy!) Táto historicky komická chvíľa vymrští ma z kresla zasnívaného romantika a teraz “režiséra dabingu za trest”. Zasiahnutý touto zvláštnou zhodou a jej súvislosťami prejdem do vedľajšej réžie, kde sedí dávny priateľ, ktorý sa k nemu prestal hlásiť z obavy, že si kádrovo poškodí a teraz sa tvári rozpačito. Prešiel som tam a spýtal priateľa, či by som sa nemohol pridať k zboru spevákov v hale, ktorí pre jeho film nahrávajú moju obľúbenú symbolicky prežiarenú pieseň, ktorú by som najradšej videl ako štátnu hymnu. Štefan Uher s rozpačitým úsmevom (iste aj jemu preletela mysľou zvláštna súvislosť tejto chvíle) dovolil. A tak sa stalo, že môj hlas, všetkých zápalom a nadšením prečnievajúci a sublimovanou “odvetou” do prasknutia naplnený, sa predsa len (aspoň takto) dostal do hranej kinematografie. A dodnes vo filme znie. A kým bude kópia filmu na svete aj bude znieť a to v piesni s najadekvátnejším textom aký mi mohla náhoda priniesť. Veď si len počujte: “kto za pravdu horí... tomu moja pieseň slávou zazvoní!” Pre mňa nezabudnuteľná chvíľa. Nikdy v živote nijakú pieseň som ešte nespieval s takým absolútnym nasadením ako práve túto a práve vo filme svojho priateľa z minulosti, ktorému som bol dôverníkom v jeho ťažkých a častých ťažkých chvíľach, aj pravou rukou na jeho erbovom filme Slnko v sieti a napokon človeka, ktorý sa ohol pred zlou mocou natoľko, že ho to zlomilo a poznačilo ostýchavou mlčanlivosťou.

Dnes už má po smrti, jeho film však žije a žije v ňom môj hlas v piesni, ktorá od detstva formovala môj charakter do tej miery, že pravda mi bola cennejšia ako zbabelosť pred “preverovacou komisiou” v roku 1970, keď žiadali odo mňa iba to, aby som povedal, že naozaj považujem okupáciu za bratskú pomoc. Spomienka na Karola Kuzmányho, na osudy Janka Kráľa, Hurbana, Štúra – a moje poňatie úlohy intelektuála v živote národa mi to nedovolili. Ale nebyť toho, nebol by sa môj hlas, môj spev, zachytil natrvalo v archívoch ťažko skúšanej slovenskej kinematografie. Bola to úžasná chvíľa duchovnej satisfakcie tri roky pred prevratom, po ktorom som sa predsa len do hranej kinematografie nakrátko vrátil až do chvíle, kedy privatizačný ošiaľ umelcov slovenskú kinematografiu nepochoval..

Nedávno som čítal Špitzerovu knihu Nechcel som byť Žid. Kniha je plná príkladov potrebných kompromisov ak chce človek prežiť. Uvádza Jozefa Flavia, ktorý slúžil Vespaziánovi, kontroverznú Ústredňu židov v r. 1941-2 rozhodujúcu o tom, kto pôjde do transportu a kto zostane, Ústredňu, ktorú doba donútila aby Židia rozhodovali o Židoch pod neúprosným tlakom nemeckých veliteľov, a rozhodovala v beznádejnej bezvýchodiskovej situácii, kedy každé rozhodnutie mohlo byť iba viac horšie alebo menej horšie. Uvádza spravodlivo aj “rozhodnutie” dr. Jozefa Tisa v r. 1939 v Hitlerovej pracovni v známej vete: Wo ist mein Hut? (Kde je môj klobúk?). A ja ešte pridám aj postavu dr. Husáka ktorý sa po okupácii stal vazalom Brežneva v snahe zachrániť aspoň trosky, aspoň federáciu, keď už nie slobodu.

Aj doba po auguste r. 1968 bola dobou hraničnej situácie, kedy bolo treba rozhodnúť sa vo chvíli keď sa s istotou vedelo, že doba (hoci aj čiastočnej) slobody definitívne skončila. Lenže na rozdiel od predchádzajúcich príkladov v tejto nešlo tak o život, ako viac-menej iba o kariéru. A preto hodnotenie postojov, aj keď chápajúce (“Ja chcem predovšetkým robiť filmy”, hovoril mne osobne Štefan Uher v dôvernej debate na tému známu aj z iných dejín, koncentrovanú do otázky Čo robiť?) predsa len musí byť trochu iné. I keď, treba priznať, že pokušenie pridať sa a nestratiť pozíciu neobišlo nikoho. Ani mňa.

Nikdy som Štefana Uhra za jeho “postoj” neodsudzoval a neodsúdil – a ani neodsúdim. Bola to strašne ťažká doba, každý sa musel rozhodnúť čo spraví, a každý z nás dobre vedel aké budú následky jeho rozhodnutia. Pieseň Karola Kuzmányho, ktorú som spieval v zbore ešte ako gymnazista, mi dala tichý pokyn ako sa mám zachovať. Dnes som rád, že som nepodľahol tlaku. Dejiny mi dali za pravdu. A hoci ma “okradli” najmenej o desať hraných filmov, nikdy neľutujem. Keď mi povedal v r. 1990 nebohý Karol Krška: “vy ste jediný režisér z filmovej Koliby, ktorý nemusí pred nikým po prevrate sklopiť zrak”, vtedy som pocítil niečo, čo sa veľmi podobalo pocitu odškodnenia.

 

 

Eduard Grečner

Eduard Grečner

Bloger 
  • Počet článkov:  81
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som filmový režisér a zaujímam sa o všetko čo súvisí s umením a súčasným svetom. Po tom ako sa pre (údajný)nedostatok peňazí (pre kultúru) asi definitívne zrútil môj sen nakrútiť aspoň ešte jeden film (nakrútil som ich 7), vrátil som sa k písaniu poézie (vydal som dve zbierky). Na to netreba sponzora.Stačí metafora a papier. A je to tvorba, tak čo. Zoznam autorových rubrík:  filmpríbehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu