reklama

Nesmrteľná pesnička

Je to česká pesnička, ale to nevadí, ba dokonca je to historicky spravodlivé, pretože pesnička vznikla v Čechách, rovnako ako v Čechách v riadnych voľbách v roku 1946 zvíťazili komunisti na čele s Klementom Gottwaldom a to nielen pomocou svojich voliacich priaznivcov ale aj ozbrojenej "robotníckej triedy" v podobe ľudových milícií. Pamätám sa na tú pesničku, podnes mi zvučí v ušiach. Vtedy, po „Februári" (ako sa decentne úradne nazýval vtedajší štátny prevrat), znela zo všetkých ampliónov do omrzenia a hádam aj je pravda, že rozhlas nevynechal ani deň, aby ju neodvysielal. Mala charakter fanfár označujúcich „nové lepšie, spravodlivejšie" časy. A mala v sebe akúsi charizmu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Mal som vtedy 17 rokov a bez mučenia doznávam, že ma ten fanfárový optimizmus uchvacoval. Veď bolo po najstrašnejšej svetovej vojne, ktorá zrúcala nielen množstvo nádherných budov, moderných tovární a útulných rodinných domov, ale predovšetkým zrúcala ilúzie (koreniace asi ešte v 19. storočí), že spoločnosť človečia je pevne a neotrasiteľne postavená na ušľachtilých humanistických základoch a Kantovej filozofii večných kategorických imperatívoch. Veď paradoxne práve vo vlasti Imanuela Kanta a G.W. Friedricha Hegela sa začali tieto humanistické ideály pozvoľna rozleptávať až sa v neslýchane krutej vojne beznádejne rozdrvili na prach. Moja generácia - a ja s ňou - bola presvedčená, že nastal čas aby sa ozajstný humanizmus realizoval. No a to predovšetkým našou iniciatívou a prácou. Mladosť je v každej dobe plná energie a nádeje. Kontúry takejto spoločnosti sa z trosiek vojnou zničených zemí začali vynárať v podobe nad fašizmom víťaznej a víťaziacej sovietskej podobe. Kdeže boli neskoršie, tie vtedy desaťročia hermeticky nedostupné informácie, aby rázne schladili horúce hlavy nadšených mladých budovateľov Trate mládeže a vôbec - krajšieho zajtrajška! Hegelova Fenomenológia ducha sa premenila na dym z ešte nevy-chladnutých trosiek pre nás odstrašujúcej vojnovej katastrofy všetkých filozofii a všetkých ideálov. Do očí i duší bili varovne milióny zbytočne obetovaných životov ľudí, ktorí sa nepochopiteľne vo vojne navzájom vystrieľali. Bolo treba vytvoriť si ideály nové, šľachetnejšie, podložené a garantované nezlomnou vôľou mládeže (teda našou) ukázať sebe, ale najmä otcom i svetu, že takto (!)je to správnejšie a takto to bude aj fungovať, lebo to garantuje naša energia a naše nadšenie. Sladká nerozvážnosť mladosti!No a vtedy sa rozozvučala tá spomenutá každodenná nezabudnuteľná epochálna pieseň, ktorá mala magnetický text a napĺňala nielen rozhlasový priestor, ale aj priestor našich duší. Volala sa Teď už máme, co jsme chtěli, do rachoty zvesela...! A nepomýlim sa ak napíšem, že znela každý každučký deň ako duchovná masáž ľudu. Až sa premenila na púťovú odrhovačku.Na histórii tejto pesničky sa dá veľa povedať a demonštrovať. Dokonca zjednodušene (digest) aj vysvetľovať zdanlivo nepochopiteľné tanečné kroky a obraty histórie a zásobární človečej energie. Postupom času a pod vplyvom informácií, ktoré menili hrdinov na zločincov a niekedy i doslova naopak, túto pesničku rozhlas prestával vysielať. Nehrala sa už (hoci ju nik nezakázal), ani pri cirkusových meetingoch „nadšených" účastníkov májových pochodov a organizovaných „volieb" nášho ľudu. Prišlo to tak akoby samo od seba. Obsah sa už viac ako okato nehodil a neladil s realitou. Jej text začal byť dokonca prenikavo ironický a v slovenských krčmách a českých hospodách koloval v sprievode s trpkým úsmeškom. Tie slová, tú vetu z pesničky, bolo počuť čoraz častejšie a stále zlostnejšie. Bola to do značnej miery sebairónia spoluvinníkov? Dokonca sa mohlo pokojne stať, že sa citovanie jej textu dalo amohlo pochopiť ako nepriateľský a posmešný postoj návštevníkov „pivnej" demokracie voči režimu. Pesnička napokon vymizla, stratila sa nenápadne a úplne aj v našej pamäti. Zvláštna, čarovná samoreguácia vytlačila pesničku až do úplného stratena. Potom prišiel „zamatový" prevrat jesene 1989. A s ním prenikavá nádej, znova na pleciach mladej generácie, študentov, ku ktorým sa rodičia iba opatrne pridali, mali svoje skúsenosti s „novými časmi". V ktoromsi vtedajšom interwiev v STV som vyslovil vetu, ktorej si vtedy tuším nik osobitne nevšimol, ale mňa znepokojovala a znepokojovať neprestávala. Hovoril som tam o svojej obave, aby sa na námestiach v spontánne tisíchlavým davom skandovanom „to je ono!" nepremenil výkričník na otáznik. Bola to akási „jasnozrivosť" rodeného skeptika? Možno však v tom iba rezonovala moja osobná skúsenosť s kolektívnym nadšením. Možno oboje.Teraz, keď už mám o niečo viac ako 80 rokov, sa stretávam pri vyučovaní, ktoré mi robí potešenie, s najmladšou generáciou, z ktorej tiež vyžaruje silná vôľa mladosti usporiadať svet (konečne) na správnych základoch. A zachytávam v takej emanácii prítomnú ale výraznú nevôľu tejto generácie s dobou do ktorej sa narodili. Generácii, ktorá už nevie nič ani o očistnom kúpeli z roku 1989, ktoré ešte pre nás platí ako historický zlom, a to už nehovorím o ich „prežívaní" alebo aspoň znalosti tragédie polovice strednej Európy, ktorá sa volá vojenská okupácia Československa, trvajúca v skrytej forme takmer dve desaťročia. V roku 1989 nespokojní rodičia a dedovia dnešnej generácie na námestiach štrngali kľúčami umieráčik totalitného režimu v nádeji, že tentoraz volia tú správnu historickú voľbu. Mne v tejto februárovej chvíli ožila tá nesmrteľná odrhovačka, ktorá sa volala Teď už máme, co jsme chtěli, do rachoty zvesela...! A vidí sa mi, že text ako Fénix z popola začína ožívať a sem-tam sa meniť na štipľavú iróniu, ktorou oprávnene dnešní dvadsiatnici častujú svojich predkov a stavajú pred nich, rozpačitých, svoju naliehavú otázku. Otázka sa však má tendenciu zmeniť na výkričník.Budovanie nového, lepšieho sveta je nádherný, neopakovateľne príťažlivý priestor na snívanie. Mladosť a snívanie sú nerozlučné dvojičky. Prišlo mi to všetko na myseľ, lebo sa blíži február - a to mi čosi pripomína. Nespokojnosť s daným stavom je prirodzený jav a stav každej nastupujúcej generácie. Tá citovaná čertovká pesnička, ktorá vymenila babičkinu módu do „in" oblečenia, mi pripomenula nevyhnutnú rotáciu toho človečieho tanca histórie, v ktorom sa čarovne striedajú a zamieňajú výkričníky s otáznikmi. Ale asi to je to jediné, čo je správne. Tentoraz (pravdaže) natrvalo. Ako inak! Iba toto sa mi žiadalo povedať.[/content>

Eduard Grečner

Eduard Grečner

Bloger 
  • Počet článkov:  81
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som filmový režisér a zaujímam sa o všetko čo súvisí s umením a súčasným svetom. Po tom ako sa pre (údajný)nedostatok peňazí (pre kultúru) asi definitívne zrútil môj sen nakrútiť aspoň ešte jeden film (nakrútil som ich 7), vrátil som sa k písaniu poézie (vydal som dve zbierky). Na to netreba sponzora.Stačí metafora a papier. A je to tvorba, tak čo. Zoznam autorových rubrík:  filmpríbehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu