Som filmový režisér a zaujímam sa o všetko čo súvisí s umením a súčasným svetom. Po tom ako sa pre (údajný)nedostatok peňazí (pre kultúru) asi definitívne zrútil môj sen nakrútiť aspoň ešte jeden film (nakrútil som ich 7), vrátil som sa k písaniu poézie (vydal som dve zbierky). Na to netreba sponzora.Stačí metafora a papier. A je to tvorba, tak čo. Zoznam autorových rubrík: film, príbehy, Súkromné, Nezaradené
Fakt, že postava zbojníka sa stala pre slovenský národ postavou hrdinskou a osoba Jánošíka trvalou legendou, sa stáva často posmešnou výčitkou (zbojník, teda zlodej, je im národným hrdinom!). Neprávom. Je potrebné vysvetliť ako a prečo vzniká takáto zdanlivo paradoxná legenda. Legendy sú vždy esenciou nevyslovených potlačených túžob. Nedávno som o tejto legende znova videl film z roku 1921.
Pod lákavým sloganom, že "Ľudia sa chcú pozerať sami na seba..." sa pozvoľna pašuje do vedomia spoločnosti aj vedľajší produkt takéhoto rozmýšľania, totiž plytkosť a prázdnota života, ktoré s s cieľavedomou nástojčivosťou obchádzajú skutočné problémy dnešného života a človeka,
Keď Iveta Malachovská uvádzala slávnostnú premiéru hraného dokumentárneho filmu, zjej hlasu vyžarovala vzrušená pýcha, s ktorou oznamovala, že Čas grimás je “úplne slovenský” film. Hrdosť som síce zdieľal, lebo film Petra Dimitrova bol dobrý, ale dôvody Ivety Malachovskej, ktoré stakým sympatickým nadšením uvádzala, ma rozhorčili. Poviem prečo.
Je dobré skúmať fenomén filmu zviacerých perspektív. Jeden zápas sa však sotva niekedy skončí: súboj umenia strhom.
17. februára 1600 bola postavená na jednom námestí vRíme hranica. Na ňu priviazali človeka azapálili oheň. Umierajúci ani raz nevykríkol. Odvrátil pohrdlivo zachmúrenú tvár, keď mu predtým nastavili krucifix. Ten, kto takto zomrel, bol bývalý dominikán Giordano Bruno. (Z knihy Hansa Joachima Stőriga). Giordano Bruno poznal a hlásal Kopernikove prevratné myšlienky vŽeneve, Paríži, Oxforde, Frankfurte, ba ivPrahe - anielenže ich prijal, ale jeho myšlienku obehu Zeme okolo slnka vo svojej vízii rozšíril na celý Vesmír, písal oňom ako onekonečnosti množstva svetov bez hraníc abez stredu, vneustálom pohybe. Vtých časoch to bolo kacírstvo.
Ako som spieval Kuzmányho hymnickú pieseň v Uhrovom filme Šiesta veta. Štefan Uher nakrúcal vroku 1986 svoj (v poradí už hádam dvanásty) film o Božene Slančíkovej – Timrave. A ja som si už šestnásty rok odkrúcal svoju ideologickú “prevýchovu” v slovenskom dabingu, ako trest pre neodvolaný článok o okupácii ČSR vroku 1968, pre ktorý som bol ÚVKSS označený ako ideovo “nespoľahlivý káder, ktorý samostatný hraný film nakrúcať nesmie” (Dr.Roll vosobnom rozhovore).
V hlavnom meste Estónska, vtedy ešte Estónskej sovietskej republiky, som bol spolu s delegáciou Filmového zväzu, pamätám si však iba A.J.Liehma, Štefana Uhra, Jirku Menzla, neviem určite. či aj Jan Schmidt. Viem, že v Moskve som bol dva razy, prvý raz to bolo okolo roku 1965 alebo 1966, teda ešte pred Drakom, druhý raz som bol už s filmom Drak sa vracia. V Talline som bol pri prvom zájazde, premietal sa môj prvý film Každý týždeň sedem dní a Schmidtov film Konec srpna v hotelu Ozón. Vtedy nás presunuli z Moskvy aj do Tallinu, pretože súdruhovia ako vtedy oslovovali každého si žiadajú čs. delegáciu.
100 rokov od narodenia Paľa Bielika nám smutne pripomína, že jeho socha stojí na pozemku, ktorý už filmu nepatrí. Ajeho pohľad je upretý na jeho dielo vcudzích, filmu neprajných rukách, Vprivatizácii Koliby vroku 1996 sa stal na Slovensku kultúrny zločin, čo si žiaľ málokto uvedomuje vplnej nahote.
Musím sa priznať (alebo pochváliť?), že som bol v slovenskej kultúre prvý, kto prastarý rozprávkový motív o zakázanej “trinástej” komnate, do ktorej je nebezpečné vstupovať – použil ako metaforické pomenovanie situácie socialisticko-realistického umenia, ktorému je zakázané o skutočnosti pravdivo hovoriť bez nebezpečenstva. Výstraha z rozprávky, prenesená do budovateľských čias, v ktorých nám bolo prisúdené dorastať a žiť, sa ľahko dala dešifrovať. *
Bolo nás dvadsaťtri. Stáli sme 12.XII. pod pomníkom nezabudnuteľného Paľa Bielika a spomínali na jeho nedožitých 99. rokov. Akciu nakrúcala STV 1 a v ten istý deň aj odvysielala o 19,15. Lenže...
Cherchez l´argent Poznámky o situácii v ponovembrovej kinematografii
Koliba Zuzany Piussi 3.XII.09 v STV 2 Musím otvorene a hneď konštatovať, že film Koliba ma sklamal. Nie tým ako je urobený, ale tým, že o rozhodujúcom momente, prečo a ako došlo ku katastrofálnemu zničeniu filmovej základne na Slovensku, hovorí iba v útržkoch, ktoré jednotlivo sú určite autentické, ale vcelku úplne a podstatne skresľujú skutočnú príčinu tohto smutného faktu. Kultúrny zločin sa nepodarilo osvetliť kompletne, dokonca z vinníkov sa stali tak trochu “záchrancovia dobrej veci”. Pravda je otrasnejšia.
V tieto dni dávam ožiť svojim starým záznamom, ktoré som našiel (sám prekvapený, že sa mi zachovali), keď som pre filmový ústav hľadal celkom niečo iné (dokumenty o prvých pokusoch nakrútiť Chrobákovho Draka na Slovensku). Na tieto svoje poznámky, ktoré som nazval už vtedy Záhrady bez vtákov som celkom zabudol. Dávam ich sem celkom bez zmien a zásahov v presvedčení, že azda budú (20 rokov od prevratu) aj aktuálne, alebo aspoň poučné. Hovorí sa, často to počúvam, že na Slovensku chýbal intelektuálny odpor, že disent bol iba v Čechách. Ja o takom odpore viem. Denníkové úvahy a poznámky som písal sám pre seba, bez akejkoľvek nádeje na publikovanie, ba v strachu aby sa nedostali do nepovolaných rúk som ich ukryl v pivnici svojej chaty. Náhoda chcela, že som ich objavil. Možno niekomu dajú nahliadnuť do uvažovania vtedy zakázaného tvorcu – a možno pochopí aj to, prečo bol zakázaný. Pravda, ak ich vydrží dočítať. Majú hodnotu iba ako dokument.
Je september, začiatok školského roka. V rádiu dnes otvorili anketu na tému: aký bol váš prvý deň v škole. Chodia maily i sms-ky. Je chladné ráno, veštiace jeseň, ktorá sa blíži, ale deň je pekný, slnečný. V mojej mysli preletia spomienky na to ako som ja začínal školský rok. Ale nechcem sa ankety zúčastniť, moje spomienky zalietajú a otvárajú za priehrštia príhod a čriepkov detstva, medzi nimi aj prvé kroky do školy. Lenže spomienky sa nečakane rozrastajú, prelietajú z témy na tému ako vrabce na strome, skackajú neusporiadane, no živo sa vynárajú, tak živo, že sadám k počítaču, aby som aspoň niektoré zachytil, veď – ako poznamenal Hrabal v úvode svojich Postřižín: “hrozí nebezpečí z prodlení...” Aj ja sa musím už začať ponáhľať, tiež mi hrozí nebezpečenstvo z omeškania a niektoré spomienky sú nielen pekné pre mňa, ale aj dramatické ako obraz tých čias.
Reagujem v tomto zápisníku aj na náhodné podnety, nežiada sa mi totiž dôsledne písať akúsi chronológiu slovenského filmu, kde sa mi prihodili nielen najkrajšie, ale žiaľ aj najhanebnejšie zážitky. Spomienky niekedy naskakujú ako husia koža, inokedy hrejú v dotykoch, rozhovoroch s veľmi cennými ľuďmi, nezabudnuteľnými, permanentne tvorivými aj v tých najcivilnejších chvíľach a aj v najťažších časoch. Jedným z nich je aj Dominik Tatarka.
Príležitostná spomienka na režiséra Ela Havettu
Niekoľko poznámok zo zápisníka tohoročného filmového festivalu FEBIOFEST
Keď mi pred pár rokmi, už ako starému mužovi, vyšli dve zbierky básní, začali sa množiť otázky, ktoré ma rozveseľovali, ale musel som im čeliť: prečo som sa (teraz!!) dal na poéziu. Ale veď ja som sa “nedal”, ja som nikdy poéziu neprestal písať. Pravda, neuverejňoval som, spočiatku preto, lebo mi uverejňovali iba “budovateľské” pokusy, ktoré mi zabezpečovali publicitu (moje “skutočné” básne mi vracali pre ich “smútok” resp. totálny nedostatok povinného optimizmu). A neskôr prečo? Nepísal by som o tom, nebyť toho, že to veľmi súvisí s filmom. A film ma natoľko očaril, že sa mi premenil na poéziu.
Ponárať sa do minulosti nie je vždy osviežujúca činnosť. 60-te roky (o ktorých sa veľa píše a hovorí a majú dokonca častý prívlastok “zlaté”), boli roky síce plodné, ale aj kruté. Zoceľovali, ale aj lámali. Vyjasňovali sa postoje i charaktery. Je ťažké ich súdiť ale ešte ťažšie ich chváliť. Najrozumnejšie by bolo pokúsiť sa ich pochopiť. Bolo aj veľa chaosu, mätenia pojmov. Nervózne napätie vládlo všade, u mocných i u “poddaných”. Ľudia sa správali nápadne podráždene (mravce a včely sa tak správajú pred búrkou). Nielen u nás, bol to jav, ktorý zachvátil takmer celý ľudský svet (Mao Tse Tun v Číne, hippies v USA, študentské nepokoje v Paríži, ktoré povalili de Gaula, Beatles, u nás neochotná rehabilitácia “buržoáznych nacionalistov”, spisovateľské zjazdy, žiadajúce slobodu prejavu a pod.). Táto “kulisa sveta” neobišla ani filmových umelcov na Slovensku. Tiež tu poriadne vrelo.
Jeden z najviac iritujúcich prvkov s slovenskom filme päťdesiatych rokov bolo pre moju generáciu herectvo. Vyznačovalo sa pre nás neprijateľnou mierou pátosu. Pátos prenesený z divadelných dosák pred kameru bol vo svojej neprirodzenosti navyše ešte znásobovaný neprirodzene do ružova sfarbeným obrazom života, príbehom, ktorý sa vonkoncom nepodobal realite nami vnímaného sveta. Takéto nariadené optimistické spodobovanie sveta bolo výslovným želaním panujúcej straníckej špičky, ktorá si myslela, že rozumie estetike umenia. Lenže aj bez tejto nariadenej deformácie skutočnosti (podľa známej anekdoty: niečo iné počujem a niečo iné vidím), samotné prenesenie techniky hrania z divadla pred kameru bolo celkom neúnosné.
